Z učiteľky matematiky sa stala šperkárka

Väčšina detí nevie, čo by chcela v živote robiť, chvíľu ich baví to, potom zas ono. Samozrejme, každý chlapec si prešiel tým, že chce byť smetiar, policajt alebo kozmonaut. U dievčat vždy viedli profesie herečka, speváčka či modelka. A najnovšie chcú byť deti „youtoubermi“. To, čím sa ale naozaj stanú, závisí nielen od nich samých, ale aj od rôznych životných okolností. Presne tak, ako v príbehu Martiny Kazdovej.

Ona je zo Starej Turej, on z Nového Mesta nad Váhom. Boli spolužiaci z gymnázia. Na konci druhého ročníka sa dali „dokopy“ a odvtedy sú spolu. Preskákali vzájomne roky, kedy ona študovala na vysokej škole v Bratislave a on v Žiline. Z nej sa stala učiteľka matematiky a biológie, z neho odborník v oblasti IT. Po škole sa vzali a usadili v Žiline. Všetko išlo v zabehnutých koľajach, až kým neprišla ponuka z Bratislavy. Martina Kazdová vtedy ešte netušila nielen to, že sa bude opäť sťahovať do Bratislavy, ale ani to, že ju nebude živiť odbor, ktorý vyštudovala, ale niečo úplne iné.

Čo sa stalo, že ste sa presťahovali do Bratislavy?
Keď mala dcéra 1,5 roka, manžel dostal ponuku na prácu v Bratislave. Zvažovali sme, či ju prijať alebo nie. Vtedy sme bývali v Žiline a veľmi sa nám tam páčilo. Boli tu hory, možnosť dobrej turistiky, ja som tam pred materskou učila na športovej škole matematiku a biológiu. Nechcelo sa mi veľmi odchádzať. Nakoniec sme sa rozhodli, že ideme. Kým manžel našiel byt, bývali sme ešte 1,5 mesiaca u svokrovcov v Novom Meste nad Váhom. Keď manžel hľadal byt, mala som jedinú požiadavku: „Nehľadaj byt v Petržalke“. Petržalka mi pripadala strašne veľká, paneláková, neosobná… Keď mi manžel volal, že našiel byt, moja prvá otázka znela: „Kde?“. No, čo vám poviem, nechcela som sa naň ísť ani pozrieť. Nakoniec ma presvedčil. Byt bol na Vavilovovej ulici, kúsok od centra, čo sa mi zdalo celkom fajn. A tak sme sa sťahovali. Bolo to 1. decembra, skoro sa stmievalo, na ihrisko sa ísť nedalo a manžel chodil domov podvečer. Zvykanie nebolo jednoduché. Keď som neskôr na ihrisku stretla spolužiačku, veľmi ma to potešilo. Bývala neďaleko nás a nahovorila ma, aby som s ňou išla do Klubu 22. Vraj tam chodí so synom na cvičenia a tvorivé dielničky. A odrazu to začalo byť iné. Spoznala som iné mamičky s deťmi, našla si kamarátky. Takto sa začal náš nový život v Petržalke. I keď sme vymenili podnájom ešte niekoľkokrát, kým sme si kúpili vlastné bývanie, z Petržalky by som už neodišla. Bývame tu už viac ako 17 rokov. Cítim sa tu veľmi fajn a neviem, prečo som voči tejto časti mesta mala také predsudky. A možno to bol len strach z neznámeho…

Kde ste pracovali predtým?
Po skončení vysokej školy som pracovala ako učiteľka matematiky a biológie na športovej škole v Žiline. Keďže sme sa presťahovali, do práce som sa vrátiť nemohla. A tak som rozmýšľala, čo budem robiť po skončení rodičovskej dovolenky. Vtedy mi známa zavolala, či by som nechcela pracovať v poisťovni. Najskôr som ponuku okamžite zavrhla. „Ja a v poisťovni? Toto vôbec nie je práca pre mňa. Nebudem chodiť niekde ako „agent s teplou vodou,“ povedala som si. Známa ma však presvedčila, aby som šla aspoň na pohovor a uvidím. A, ako sa vraví, „odriekaného chleba najväčší kus“, prijali ma a v poisťovni som pracovala 11,5 roka.

Prečo ste sa rozhodli odísť?
Syn začal chodiť do školy a ja som začala mať rôzne zdravotné problémy, trápila ma aj krčná chrbtica a tak som sa už nevedela, nemohla a vlastne ani nechcela vrátiť na pôvodné pracovné miesto. Navyše, manžel bol stále na pracovných cestách. Preberali sme to spolu a prišli k záveru, že našou prioritou je rodina. A tak som v poisťovni dala výpoveď a začala uvažovať, čo budem robiť ďalej. Povedala som si, že je načase skúsiť sa živiť kreatívnou prácou. Najskôr som chcela vyrábať mydlá, ale odstrašila ma byrokracia, ktorá nastane, ak si chcete spraviť doma vlastnú dielničku. Pri každom jednom mydielku, keď pridáte čo i len kvapku éterického oleja, už musíte mať certifikát. Priznávam, odradilo ma to. A tak som nakoniec skončila pri korálikoch.

Ako sa z učiteľky matematiky stane šperkárka?
Už od detstva som išla tromi smermi a nikdy som sa nevedela rozhodnúť, čo mi je najbližšie. Bavila ma matematika a vedela som, že je to cesta, ktorá by sa mi páčila. Mala som však rada aj biológiu, zbierala a sušila som bylinky, motala som sa v prírode, chodila rada na turistiku, zbierala huby, čučoriedky, jahody… A moja, dnes už 86-ročná, babička ma priviedla k štrikovaniu, háčkovaniu a vyšívaniu, ktorým som sa odmala venovala. Zároveň som chodila aj na výtvarný krúžok. Myšlienku navštevovať ho mi vnukla moja učiteľka výtvarnej výchovy, ktorá ma na hodine videla kresliť Auroru a obrázok sa jej tak zapáčil, že ma zavolala k nej do krúžku. Ku koncu základnej školy som sa rozhodovala, kam pôjdem ďalej. Veľmi som zvažovala, že vyskúšam umelecký smer, ale keďže moje záujmy boli rôznorodé a lákalo ma aj štúdium matematiky, skončila som na gymnáziu. Už počas neho sa moja tvorivá časť rozvinula naplno a ja som sa venovala rôznym výtvarným technikám. A opäť prišlo rozhodovanie, na akú školu ísť po gymnáziu. Keby existovala kombinácia matematika, biológia a výtvarná výchova bolo by to pre mňa jednoduché. Ale taká možnosť nebola a tak, keď ma môj profesor matematiky podporil v tom, aby som šla študovať matematiku, padlo definitívne rozhodnutie. Domáce kreatívne tvorenie mi však zostalo. Žeby som sa ním začala živiť mi napadlo až v čase, keď som odišla z poisťovne a zvažovala, ako ďalej.

Čo bolo prvotným impulzom, že vyhrala výroba šperkov?
Raz ku mne prišla kamarátka a mala na sebe zaujímavé náušnice, kamienky Swarovského obšité niťou. Ja som taká „straka“, odmalička milujem bižutériu, a tak ma jej nové náušnice okamžite zaujali. Na moju otázku, odkiaľ ich má, mi povedala, že ich kúpila od kolegyne, ktorá takéto náušničky šije. Mne viac nebolo treba, okamžite som chcela náušničku preskúmať. A potom som „googlila“, ako sa takýto šperk vyrába. Zaujalo ma to natoľko, že som si ich výrobu chcela ihneď vyskúšať. Tak som začala hľadať v Bratislave obchody s korálikmi, radila sa s ich majiteľkami či predavačkami ako začať, čo k tomu potrebujem a podobne. Prvé náušničky som vyrobila sebe a začala ich nosiť. Môjmu okoliu sa páčili a to mi dávalo pocit, že moja tvorba by mohla mať zmysel, mohla sa druhým páčiť. Postupne som si začala študovať na internete postupy a veľa skúšala.

Kde čerpáte inšpiráciu?
Čerpám ju rôzne. Buď si otvorím škatuľu s korálikmi a kombinujem, čo by sa s čím dalo spojiť. Veľa sa inšpirujem aj na internete a tam sú odborníčky najmä Rusky a Talianky. Aj keď napríklad Rusky majú v obľube prehnané zdobenie a ich náušnice sú často veľké, vždy je tam niečo, nejaký prvok (napríklad uloženie korálikov), ktorý si z toho zoberiem. Aj keď ma veľmi baví tvoriť, vymýšľať kombinácie farieb a tvary náušničiek, táto práca nie je iba o tom. Je to aj o hľadaní vhodného materiálu, ihiel, lepidiel… Kedysi som aj ja začínala s bežne dostupnými korálikmi, dodnes ich mám doma plnú škatuľu, ale už ich nepoužívam a pravdepodobne ich časom rozdám deťom na hranie. Keďže som však perfekcionista, dbám na to, aby moje koráliky boli čo najkvalitnejšie. Osvedčili sa mi najmä české, vyrobené v Jablonci nad Nisou.

Ako ste sa k týmto korálikom dostali?
Každý rok s manželom chodíme v čase výročia svadby na krátky wellness pobyt. Deti dáme k starým rodičom a my si trocha oddýchneme. A keďže ma môj manžel neskutočne miluje, na 20. výročie svadby vymyslel pre mňa veľké prekvapenie. Do poslednej chvíle mi tajil, kam pôjdeme. Zobral ma do Liberca, ktorý je neďaleko Jablonca na Nisou, známeho mesta s tradíciou výroby kvalitných korálikov. Práve v ňom mi u jedného výrobcu vybavil exkurziu vo výrobni. V tejto firme sa vyrábajú (okrem iných) aj známe koráliky, tzv. ohňovky. Svoje meno dostali podľa toho, že sú leštené ohňom. Okrem výrobne sa tu nachádza aj malé múzeum a, samozrejme, predajňa s obrovským množstvom materiálu. Prišli sme tam o 11.00 h a odchádzali v čase záverečnej, o 17.00 h. Manžel mi zaplatil aj kurz výroby šperkov, ktorý vedie pani v predajni. Venovala sa mi takmer 3 hodiny. A pre mňa to bolo niečo úžasné. V tomto kraji sme navštívili aj múzeum skla v Jablonci nad Nisou, ako aj inú výrobňu, kde sa zas vyrábajú voskované perličky. A bonusom bolo, že som si nakúpila množstvo skvelých korálikov, ktoré sú kvalitou niekde úplne inde ako tie, ktoré kúpite v bežných obchodoch.

Čím sú vaše šperky špecifické?
Som silná alergička na nikel, a tak všetky moje šperky majú uzávery z chirurgickej ocele. Takže, okrem toho, že sú to vždy originály z kvalitného materiálu, nehrozí, že na ne pokožka zareaguje. Navyše, viem klientke vyjsť vždy v ústrety a vyrobiť šperk „na mieru“, presne taký, aký si predstavuje.

Pre koho sa vyrába najľahšie?
Najlepšie sa mi tvorí pre človeka, ktorého poznám, viem čo nosí, aké má rád farby, aké farby neobľubuje, či je jemnejšia povaha alebo skôr „živel“ a podobne.

Stretli sme sa na Dňoch Petržalky.Prečo ste sa rozhodli sa prezentovať práve tam?
Dni Petržalky boli mojou prvou príležitosťou na prezentáciu. Váhala som, či ísť alebo nie, keďže v tom čase mali obe moje deti kiahne. Našťastie, termín bol práve v čase, keď synovi kiahne ustupovali a dcére sa iba začínali. I keď som najskôr mala strach, ako to dopadne a či o moju tvorbu bude záujem, neľutujem, že sme tam s manželom boli. Spoznala som tam množstvo iných ľudí, ktorí tiež niečo vyrábajú. Veľa z nich býva neďaleko nás a nepoznali sme sa, čo bola škoda. Vymenili sme si čísla a dnes sme v kontakte.

Kedy šperkárka pracuje?
Pracujem vtedy, keď mám voľný čas. Niekedy začínam pracovať aj okolo jedenástej večer. Vtedy už musím nasadiť aj okuliare, ktoré bežne nenosím. Samozrejme, keď mám termín objednávky, čas si musím nájsť aj počas dňa, keďže termíny sú pre mňa „posvätné“.

Nerozmýšľali ste nad tým, prezentovať sa v rôznych handmade skupinách na internete?
Nechcem ísť formou týchto skupín, keďže sa v nich človek často stráca, ceny sa veľmi líšia a aj kvalita materiálu a výrobkov je veľmi rôzna. Na prezentáciu používam svoju vlastnú webovú stránku a facebook. Časom si plánujem spraviť e-shop.

Máte zatiaľ nejaký nesplnený pracovný sen?
Áno, rada by som robila vlastné kurzy výroby šperkov či iných handmade výrobkov. Podarilo sa mi raz vyskúšať si vedenie takéhoto kurzu na jednej firemnej akcii a veľmi sa mi to zapáčilo. Takže, do budúcna zvažujem ísť aj týmto smerom…

Kto vás v práci najviac podporuje?
Najväčšiu podporu dostávam od manžela, detí a mojich dobrých kamarátok a som im za to veľmi vďačná. Napriek tomu, že manžel je introvert, na Dňoch Petržalky ma veľmi prekvapil. Oslovoval ľudí, ponúkal moje výrobky a najmä, vyšiel zo svojej komfortnej zóny. Mám šťastie, že ma vo všetkom podporuje, je na mňa hrdý. Samozrejme, je to vzájomné a som rada, že aj po tých rokoch, ktoré sme spolu, si jeden druhého vážime, pomáhame si, držíme spolu.