Plávam rýchlejšie ako behám

Športovec telom i dušou, verný fanúšik FC Petržalka, srdcom Petržalčan, milujúci manžel, otec a dedo. Nič výnimočné, poviete si. Až s tým rozdielom, že Stanislav Horínek (66) je telesne postihnutý. O ľavú ruku aj nohu prišiel nešťastnou náhodou pri nastupovaní na vlak. No aj napriek tomu nestratil chuť do života a voľný čas venuje plávaniu, tenisu a svojim dvom vnučkám.

V máji sa zúčastnil plaveckej 12-hodinovky v Petržalskej plavárni, ktorú organizovala Mestská časť Petržalka ako súčasť Petržalských dní a podal skvelý výkon. „Bol som najkripelskejším účastníkom maratónu“, hovorí s úškrnom a pritom ukazuje na protézu nohy.

Na plaveckom maratóne ste odplávali 3 kilometre. Váš plavecký výkon by vám závidel nejeden „zdravý“ plavec…

K športu som bol vedený odmalička. Vyrastal som v starej Petržalke pri Dunaji a v lete nebolo dňa, kedy by sme s kamarátmi nepreplávali rieku krížom-krážom. Okrem plávania som sa venoval pozemnému hokeju, kde som hral prvú ligu za Lokomotívu Rača. Po úraze som v rámci rehabilitácie začal chodiť na plaváreň Stavebnej fakulty, kde môj brat pôsobil ako správca Telovýchovných zariadení. A tam sa moja vášeň k plávaniu prehĺbila. Všimli si ma tam telesne postihnutí plavci, ktorí tam trénovali a ponúkli mi, či sa nechcem pridať do ich tímu. Ponuku som prijal a postupne sa mi podarilo vyhrať plavecké preteky za telesne postihnutých na niekoľkých majstrovstvách Slovenska.

Nie je pre vás plávanie náročné?

Vôbec nie. Je to také isté, ako behanie, len s tým rozdielom, že ja rýchlejšie plávam, ako behám. Zaplávam všetky olympijské štýly – prsia, kraula, znak aj motýlika. Samozrejme, bez manželky by som to nezvládol. Stále pri mne stojí a podporuje ma vo všetkom, čo robím.

Kedy sa vám stal tento úraz?

Mal som vtedy len 32 rokov. Celý život som robil pre železnice, ktoré sa mi stali osudným. S tímom sme sa chystali hrať finále slovenského pohára do Trenčianskych Teplíc a pri naskakovaní do vlaku, som spadol na koľaje. Už sa tomu nedalo zabrániť, vlak ma pripravil takmer o celú ruku aj nohu, no žijem a to je hlavné. Bolo to ťažké obdobie, ale nemohol som to vzdať. Doma ma čakala manželka, trojročná dcéra a ročný syn.

Ako spomínate na starú Petržalku?

Na to obdobie spomínam veľmi rád. Vyrastal som pri Sade Janka Kráľa v rodinnom dome s ďalšími tromi súrodencami. Študoval som na Strednej priemyselnej škole strojníckej na Fajnorovom nábreží, kde som chodieval cez park. Keď bola zima alebo pršalo, cestoval som autobusom. Počas celoplošnej asanácie Petržalky nám zbúrali dom presne týždeň pred Nežnou revolúciou, o ktorej sme nevedeli. Po strednej škole som začal študovať na Stavebnej fakulte v Bratislave. Zamestnal som sa v Československých dráhach, kde som mal na starosti projektové prípravy stavieb. Po úraze som však musel presedlať z fyzickej práce na kancelársku. Tento rok, 1. januára, som s prácou skončil, ako najstarší pracovník ZSSK CARGO.

Takže teraz si užívate zaslúžený odpočinok…

Voľný čas venujem športu a svojim vnučkám a vnukom. Hrávam s kamarátmi tenis a vnučky (12 a 8 rokov) a staršieho vnuka (5 rokov) brávam na prechádzky a plaváreň. Vzhľadom k svojmu telesnému postihnutiu mi najviac vyhovuje bazén na Stavebnej fakulte, lebo celý má hĺbku viac ako dva metre, takže ľudia v ňom nezastavujú, ale plávajú nepretržite. Taktiež rád chodím plávať na Draždiak a keď je prijateľné počasie, tak ho od vodných bicyklov po protiľahlú zátoku pri hoteli preplávam tam aj späť, čo je viac ako 1,5 km.

Páči sa vám život v Petržalke?

Som hrdý Petržalčan a na Petržalku nedám dopustiť. Dokonca na retiazke nosím zlatý prívesok s logom Petržalky. Samozrejme, sú veci, ktoré by som rád zmenil a vylepšil, ale život tu sa mi páči, lebo tu som skutočne doma.