Influencerka Skúmavka: S popularizátormi vedy tvoríme takú peknú bublinu Instagramu

Rodená Petržalčanka Lenka Hrobárová (28) je pedagogička, vedkyňa a influencerka – prostredníctvom instagramového profilu @_skumavka_ približuje vedecké poznatky o ľudskom tele tak, aby sme im rozumeli aj my, laici. V roku 2025 ju prestížny časopis Forbes zaradil medzi TOP 32 influencerov Slovenska. Potešilo ju to a berie to ako ocenenie všetkých popularizátorov vedy na sociálnych sieťach. V rozhovore prezradí nielen, ako sa to všetko začalo, ale napríklad aj to, ako odhaliť klamlivú reklamu.

V Petržalke žijete od narodenia. Ako si spomínate na detstvo na sídlisku?
V 90. rokoch sídlisko fungovalo ináč ako teraz. Stále sme behali po vonku, boli sme na ihrisku, na hrádzi. A, samozrejme, na Draždiaku. Trávili sme tam celé leto. Tam som spoznala aj svoju najlepšiu kamošku – a naši rodičia sa stali vďaka nám najlepšími kamošmi.
Viem, že kedysi mala Petržalka zlé meno, ale aj keď tu boli všelijaké partie, ja som tie negatíva, o ktorých sa hovorilo, nikdy nezažila. A aj spolužiakov a kolegov z východu som naučila, že je to tu úplne v pohode. Mnohí sa sem dokonca presťahovali.

Dočítala som sa o vás, že ako dieťa ste chceli byť učiteľkou, potom medičkou, a nakoniec sa vám to zázračne spojilo, keďže učíte na lekárskej fakulte.
Vidíte, naozaj! Na učiteľku som sa hrala, ešte keď som ani poriadne nevedela, čo to povolanie obnáša. Ani neviem, kde sa to vo mne zobralo. A medicína… vlastne som nad ňou ani nejako extra neuvažovala, skôr to vyplynulo z mojich známok. Rada som pomáhala ľuďom, bavila ma chémia, bavila ma biológia – a mala som z nich dobré známky, tak som splnila ten tradičný vzorec a pokúsila som sa dostať na medicínu. No ale nevyšlo to.

Skúšali ste to tuším dvakrát?
Druhý raz to bolo už z vysokej školy (Prírodovedecká fakulta UK, pozn. red.), kde som medzičasom začala študovať. Zvyčajne, keď sa niekto skúšal dostať na medicínu druhý raz, dal si rok pauzu a učil sa, aby ho už zobrali… Ale ja som to zase išla len skúsiť. Práve v tom období som totiž už mala skúškové a na prípravu na prijímačky som v podstate ani nemala čas. Neviem, čo som si myslela. (Smiech.)

Nakoniec ste vyštudovali Prírodovedeckú fakultu UK, odbor klinická biochémia. Priznám sa, že vlastne netuším, čo tento odbor zahŕňa.
Najlepšie si to predstavíte na príklade lekárskej správy s výsledkami laboratórneho vyšetrenia krvi. Všetky tie markery – to je vlastne, laicky povedané, klinická biochémia. Učili sme sa, čo znamená každý jeden parameter, ako sa dá využiť, kedy je zvýšený, kedy je znížený. Na medicíne učím hlavne lekársku biochémiu – teda, zjednodušene: vysvetľujem, ako sa rozkladá, ako a kde sa ukladá všetko, čo zjeme, ako na celý proces vplývajú hormóny a podobne.

Na lekárskej fakulte nielen učíte, ale robíte si aj doktorát. Vaša téma je steatóza pečene. Čo to vlastne je a prečo ste si ju vybrali?
Vybrala som si ju, lebo pečeň ma fascinuje ako orgán, keďže sa tam deje asi najviac biochemických procesov z celého tela. A prečo steatóza… zaujalo ma, že hoci touto chorobou trpí reálne každý tretí človek – čo je naozaj alarmujúce číslo – strašne málo sa o nej hovorí. (Steatóza pečene je nadmerné hromadenie tuku v pečeňových bunkách, často bezpríznakové, no môže viesť k zápalu a poškodeniu pečene. Spôsobuje ju najmä obezita, cukrovka 2. typu, vysoký cholesterol a alkohol.)

Teraz ste ma vydesili. Ako sa toto ochorenie prejavuje a ako sa dá zistiť?
Na to sa práve snažíme prísť. Lebo, žiaľ, keďže steatózu v počiatkoch nesprevádzajú pridružené zdravotné problémy – a neodhalí ju ani bežná preventívka –, väčšinou sa diagnostikuje až v neskorých štádiách, keď sa už nedá zvrátiť a môže vyústiť až do cirhózy pečene. Pritom ak sa zachytí skôr, dá sa pomerne ľahko zvrátiť. Často stačí redukcia hmotnosti, vyváženejšia strava a zaradiť do bežného života viac pohybu. No a my hľadáme parametre, ktoré by na toto ochorenie upozornili skôr.

Darí sa vám to?
Máme sľubné výsledky, no zatiaľ výskum nie je ukončený. Môžem povedať len toľko, že skúmame konkrétne zmeny spektra mastných kyselín – napríklad, či ľuďom, ktorí trpia steatózou, nechýbajú dobré mastné kyseliny a nemajú viac tých zlých.

Keď sa vám podarí nájsť markery, ktoré budú upozorňovať včas na to, že toto ochorenie máme, bude to prevratný objav?
Ja si myslím, že áno. Ale bude to ešte dlhá cesta.

Ste vedkyňa a učiteľka, teda vybrali ste si dve profesie, ktoré by mali byť na piedestáli, ale na Slovensku z rôznych príčin nie sú. Máte na to nejaké vysvetlenie?
Je smutné, že vedci a učitelia nie sú u nás ohodnotení finančne a ani spoločnosťou. Často premýšľam, prečo to tak je a myslím si, že to začína už na základnej škole. Kedysi bol názor učiteľa vážený a aj rodič sa prirodzene prikláňal k učiteľovi ako k autorite. Dnes sa ten rešpekt vytráca a ak v škole dieťa zlyhá, často e obviňovaný skôr učiteľ ako samotné dieťa.

Dá sa s tým podľa vás niečo robiť?
Myslím si, že len vytrvalo edukovať spoločnosť, čo učiteľstvo obnáša. Veď učiteľ niekedy formuje deti viac ako rodič, keďže s nimi často trávi viac času. A možno aj finančne sprístupniť učiteľstvo ľuďom, ktorých by bavilo, ale nejdú to robiť, lebo by ich neuživilo.

Vy ste ale napriek tomu učiť išli a slabé ohodnotenie ste kompenzovali brigádami. Čapovali ste pivo – a vraj ste neboli z toho nadšená… Dokonca ste sa vyjadrili, že ste sa za to hanbili.
Ja som sa ani nehanbila za tú prácu, skôr za to, že som vôbec musela brigádovať. Veď by to malo fungovať tak, že nemusím robiť nič iné, lebo mám svoje zamestnanie, ktoré by ma malo uživiť. Vlastne ma to aj celkom bavilo, hoci, boli aj trápne chvíľky – keď prišli moji študenti. Vtedy som sa cítila naozaj nepríjemne – ráno som im vysvetľovala biochémiu a večer čapovala pivo. Bolo to čudné.

Rešpektovali vás preto menej?
S tým som nikdy nemala problém. Vo všeobecnosti mám pocit, že ma berú a tešia sa na prednášky a semináre, keďže sledujú sociálne siete a vedia, čo robím a kto som. No je to aj nevýhoda, lebo čakajú, že aj na seminároch to bude strašná sranda a budem sypať samé zábavné fakty a celé to bude vyzerať ako instagramové videá… Možno sú aj niektorí sklamaní, ale ja musím odučiť to, čo mám v osnovách.

A ako vás berú kolegovia? Neprekáža im, že sa prezentujete na sociálnych sieťach? Nemyslia si, že sa to k povolaniu učiteľa nehodí?
Sú takí, ktorí to vítajú a iní, ktorí to vítajú menej. Väčšina ma podporuje, majú pocit, že robím správnu vec, že je dobré, že otváram našu bublinu aj verejnosti. Ale sú aj takí, ktorí – zdá sa mi – si myslia, že prezrádzam priveľa z vedecko-učiteľského prostredia. Priznám sa, nie vždy tomu rozumiem, lebo nehovorím nič tajné.

V zahraničí je ale bežné, že sa o veľkých témach hovorí populárnou formou – a je to dobre, lebo nielenže to pochopí verejnosť, ale aj sponzori – takže je potom jednoduchšie získať granty.
Možno je to aj tým, že na Slovensku nie sme zvyknutí prezentovať sa, mnohí ani nevedia, že sa to od nich očakáva. Ja som presvedčená, že keď chceme naše výskumy dotiahnuť ďalej, potrebujeme, aby ľudia vedeli, čo robíme, potrebujeme sa zviditeľniť, aby mali iní záujem s nami spolupracovať. Lebo odkiaľ by o nás vedeli, keď nikomu nič nepovieme? Ale mám pocit, že už sa to rozbieha.

„Vedeckosť“ sa občas môže aj zneužívať. Ja sa vždy smejem, keď vidím reklamu, v ktorej je plno odborne znejúcich slov, takže si poviete, že to fakt musí byť dobré, lebo to vedci vyskúmali.
Presne o tom som mala nedávno prednášku na konferencii v Žiline, kde som hovorila, ako sa na internete rozhodovať, či niečo má zmysel alebo nie. Rozprávala som o týchto ťahoch marketérov, ako využívajú odborné slová a snažia sa nalákať zákazníka a vzbudiť dôveru, že wow, toto vyzerá super odborne, to si určite musím kúpiť, lebo vedia, o čom hovoria. Rozobrala som článok, kde bolo presne takto napísané o jednom doplnku a ukázalo sa, že to nedáva zmysel. Že na papieri to vyzerá dobre, ale keď sa na to pozrie niekto s odborným vzdelaním, zistí, že to nemôže fungovať.
Preto treba pozorne sledovať, kto čo prezentuje a či má príslušné vzdelanie. Ja hovorím – čím jednoduchší opis, tým väčšia dôvera. Aj obyčajné doplnky výživy majú svoje pravidlá a nemali by im byť pripisované liečivé účinky. Ak je niekde uvedené, že nejaký doplnok lieči, mali by sme spozornieť.

Vám je jasné, že je to hlúposť, ale čo bežný človek, kde si má overiť, či reklama neklame?
V prvom rade by som sa pozrela, kto to hovorí. Ak je to influencer, ktorý nemá príslušné vzdelanie, už sa treba mať na pozore, lebo pravdepodobne mu marketingová agentúra nadiktovala, čo má povedať.

Ak si chce človek naozaj dôkladne overiť, či niečo funguje, chce to strašne veľa času. Najlepším zdrojom informácií sú vedecké štúdie, len tiež treba vedieť, ktoré sú relevantné, či nie sú financované firmou, ktorá ten produkt vyrába, a navyše majú často veľa strán a odborných slov.

Už ste niekoho usvedčili na sociálnych sieťach, že tvrdí nepravdy?
Mala som takú kauzu asi pol roka dozadu. Išlo o jednu kliniku a jej prístroj na chudnutie – nezdala sa mi jedna formulácia v popise fungovania, obsahovala príliš veľa odborných názvov a slov, ktoré mi úplne nedávali zmysel, tak som ich poprosila, aby mi poslali štúdie, ktoré neviem nikde dohľadať.

Okamžite to spustilo ťažkú výmenu názorov s majiteľkou kliniky a jej zamestnankyňou. Dočkala som sa mnohých osobných útokov, vyhrážali sa mi trestným oznámením… Pritom som len od nich chcela, aby mi poslali tú štúdiu, nemám problém uznať, ak to funguje. Len som chcela vedieť ako, lebo mne tá formulácia, ktorú uvádzali, proste nesedela. Tvrdili totiž, že ten prístroj okamžite zabíja tukové bunky, ktoré sa okamžite vyplavia z tela a človek je hneď, ako odíde z terapie, o 3 centimetre chudší. A to veru takto nefunguje, keby áno, tak by sme boli všetky šťastné.

Ako to nakoniec dopadlo?
Pre mňa dobre, keďže moji sledovatelia ma podržali.

Vy ste na Instagrame začali publikovať v čase kovidu. Inšpiroval vás nejaký negatívny zážitok?
Komentáre na Facebooku, kde som videla, ako extrémne sú ľudia neinformovaní. A následne moji kamaráti – teda už bývalí… Kedysi som chodievala veľa na hokej, bola som aj vo fanklube. No ale tam sa často stretávajú ľudia so špecifickými názormi. Kým nebola pandémia, zaujímal nás hokej a nebavili sme sa o veciach, ktoré by nás mohli rozdeľovať. S príchodom kovidu sa to však zmenilo. Bola som v úplnom epicentre dezinformácií, a to medzi vlastnými kamarátmi! Keď som začala na Instagrame vysvetľovať, ako to s tým kovidom je, ako fungujú vakcíny, že tyčinkou nám nezavádzajú do nosa čipy… úplne sme sa rozkmotrili. Bola som pre nich zapredaná vedkyňa.

Ako vám rástol počet sledovateľov?
Po krôčikoch. (Dnes ich má instagramový profil @_skumavka_ už 40 000, pozn. red.) S popularizátormi vedy sme si vybudovali celkom peknú komunitu, navzájom sme sa zdieľali a postupne nabaľovali followerov. Keď sme počas kovidu museli sedieť doma, robili sme živé prenosy tak, že sme si sadli pred mobil, zapli videohovor a natáčali na Instagram – zhovárali sme sa o vede, o kovide a tak.

Takže nie je medzi vami rivalita?
Vôbec! Sme taká pekná bublina Instagramu. Podporujeme sa, často robíme príspevky v spolupráci, píšeme si navzájom kapitoly do kníh, chodíme na diskusie, do našich podcastov… je to veľmi príjemné.

Koľko vám trvá vytvoriť jeden príspevok?
Záleží od náročnosti. Niektorý hodinu, iný aj osem. Podľa témy, podľa toho, aký rešerš si musím spraviť. To, čo vidíte na Instagrame neznamená, že mám v hlave všetky tieto informácie, veľakrát si potrebujem veci naštudovať. Na základe toho pripravím scenár, to tiež chvíľu trvá… Takže kopa roboty – a je z toho minútové videjko! Vedátor (popularizátor vedy Samo Kováčik) sa nad tým vždy pozastaví – preboha, prečo nad tým tráviš toľko času! On je úplný opak mňa a má na vec typicky mužský pohľad. Je mu jedno, ako vyzerá on alebo prostredie, kde natáča, jednoducho zapne kameru hocikde a povie čo treba.

Ako si vyberáte témy? Je to na vás alebo vám ľudia hovoria, čo by chceli?
Je to rôzne. Sledujem, čo fičí, lebo viem, že to ľudia riešia a je dobré poskytnúť im odpovede. Ale dá sa chytiť hocičoho. Napríklad jeden z mojich najúspešnejších príspevkov bol, keď uzákonili, že po chodníku môžete ísť najviac 6 km/h a ja som ukázala, čo v tele ide viac ako 6 km za hodinu – nervový vzruch, alebo keď cikáme, kašleme, kýchame, krv v žilách… skrátka spravila som príspevok, ktoré časti tela môžu dostať pokutu. Malo to extrémny úspech. A ešte – keď som začínala, spísala som si zoznam tém, ktoré ma zaujímajú a chcela by som ich priblížiť aj ostatným. Napríklad ako funguje kolagén, prečo modriny menia farbu, ako fungujú niektoré vitamíny… Dodnes z neho čerpám.

Keby ste mali zostaviť rebríček najväčších hlúpostí, ktorým ľudia uverili, ako by vyzeral?
Popredné miesta: Zem je plochá a lietadlá vypúšťajú chemtrails – to sú veci, pri ktorých môj mozog nedokáže spracovať, že tomu niekto verí. Potom zdravotné hoaxy. Z tých mi je smutno, lebo sú nebezpečné, reálne môžu ublížiť. Napríklad pitie extrémneho množstva zelerovej šťavy, čo má vraj vyvolať horúčku, ktorá vyplaví toxíny z tela. (Toto naozaj nerobte!) A potom asi príliš jednoduché riešenia problémov, na ktoré v skutočnosti nepozná odpoveď ani veda.

Čo je na popularizovaní vedy najťažšie?
Najťažšie je, aby ste téme naozaj rozumeli dokonale. Lebo iba vtedy ju dokážete zrozumiteľne vysvetliť aj laikovi, odovzdať informáciu jednoducho, ale nezjednodušiť ju príliš, aby nestratila presnosť.

Martina Štefániková