Čo pre ľudí znamená Petržalka ako domov? Odpoveď príde o dva roky

„Nechceme pripraviť výstavu iba „o“ obyvateľoch, ale v dialógu s nimi,“ hovorí Ľubica Kollárová z Múzea mesta Bratislavy o pripravovanej výstave o petržalskej lokalite Romanova, kde vyrástli prvé novodobé paneláky.
Sídlisko Petržalka vzniklo pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Aj keď z veľkolepých architektonických plánov sa napokon – vzhľadom na potrebu čo najrýchlejšie uspokojiť dopyt po bytoch – uskutočnil len zlomok, predsa len je táto urbanistická štruktúra svojím spôsobom unikátna. No nielen z hľadiska architektúry, ale aj sociológie. Do panelákov sa postupne presídlili nielen niekdajší obyvatelia starej Petržalky, ale ľudia z celej krajiny. „IQ Slovenska je v Petržalke,“ hovorí s obľubou Ladislav Snopko, tribún Novembra 89, bývalý minister kultúry, dlhoročný riaditeľ Kultúrnych zariadení Petržalky – a (spolu so svojou manželkou, kunsthistoričkou Zuzanou Bartošovou) prvý obyvateľ prvého skolaudovaného petržalského paneláka vtedy na Togliattiho, dnes na Romanovej 33 a 35.

A práve tieto paneláky a lokalita, v ktorej sú „zasadené“, ich minulosť, prítomnosť i budúcnosť sú témou pripravovanej výstavy Múzea mesta Bratislavy (MMB). O tom, ako takáto výstava vzniká, čo všetko predchádza momentu, keď sa návštevníci ponoria do minulosti, sme sa zhovárali s Lindou Mendelovou, vedúcou programového oddelenia MMB, a Ľubicou Kollárovou, z oddelenia výskumu MMB.

Ak si pozriem dramaturgiu MMB za možno ostatných desať rokov, povedala by som, že expozície ďaleko presahujú to, čo máme z návštevy múzea zažité zo školských čias. Skrátka, nie je to už „sucharina“ – v októbri ste napríklad otvorili výstavu o klubovej scéne v Bratislave.
Linda Mendelová (LM): Podľa mňa sa zmenil celkový prístup k návštevníkovi, a to naprieč múzeom. Platí to dokonca aj pri školských návštevách. Múzejná pedagogika sa za posledné roky výrazne posunula a vzdelávacie programy dnes nie sú založené na tom, že deti iba počúvajú výklad. Pracuje sa s interaktivitou, objavovaním, diskusiou a vlastným zážitkom.
Podobné princípy sa snažíme uplatňovať aj pri výstavách. Neznamená to zjednodušovať obsah alebo rezignovať na odbornosť. Skôr hľadáme spôsob, ako odborný obsah podať tak, aby k nemu návštevník našiel vlastnú cestu. Veľmi dôležitý je pre nás príbeh, prepojenie s dneškom, dobrá architektúra výstavy, interaktívne prvky a sprievodný program.
Na návštevnosti aj reakciách vidíme, že to funguje. Veľmi nás teší najmä spätná väzba od ľudí, ktorí v Bratislave žijú a do múzea sa začínajú vracať – nielen na jednu konkrétnu výstavu, ale aj na diskusie, programy pre rodiny, podujatia na nádvoriach či na Devíne. Práve opakovaná návšteva a dlhodobé budovanie vzťahu s publikom sú pre nás možno dôležitejšie než úspech jedného projektu.

Čerpáte nápady aj od návštevníkov?
LM: Spätnú väzbu, samozrejme, sledujeme. Neznamená to, že dramaturgiu tvoríme ako zoznam tém „na želanie“, ale reakcie publika nám veľmi pomáhajú pochopiť, ktoré témy rezonujú, čo ľuďom v múzeu chýba a akým spôsobom s nimi vieme komunikovať lepšie.

Pre nás je dôležité, aby výstava nebola iba súborom predmetov a dátumov. Predmet je oveľa zaujímavejší, keď vieme, komu patril, prečo vznikol, čo nám hovorí o živote človeka alebo o meste. Ľudské príbehy sa preto v našich projektoch dostávajú čoraz viac do popredia.

A o príbehoch by mala byť aj výstava, ktorú ste začali pripravovať v septembri – výstava o lokalite Romanovej (kedysi Togliattiho) ulice v Petržalke. Teraz máme rok 2026, výstava by mala byť otvorená o dva roky. Čo na príprave trvá tak dlho?
LM: Výstavu plánujeme otvoriť v roku 2028 a z pohľadu veľkého múzejného projektu to vlastne nie je až taký vzdialený termín. To, čo ľudia uvidia vo výstavnom priestore, je až posledná fáza niekoľkoročného procesu. Najskôr nás čaká výskum, potom prichádza výstavná architektúra, grafický dizajn, výber a príprava exponátov, výroba výstavných prvkov, audiovizuálny obsah a samotná inštalácia. Takže dva roky pri podobnom projekte ubehnú veľmi rýchlo.

Čo si máme predstaviť pod pojmom výskum v muzeálnej práci?
LK: Výskum znamená prácu priamo v teréne, v našom prípade predovšetkým na Romanovej ulici a v jej okolí. Lokalitu sme nevybrali náhodne, stoja tu prvé dva petržalské paneláky – zhodou okolností výstava by mala byť otvorená na 50. výročie ich kolaudácie. Samotný výskum je časovo náročný, vyžaduje čas na zber, prepis rozhovorov aj vyhodnotenie dát. Chceme sa rozprávať s ľuďmi, ktorí tu žijú, žili alebo majú k tomuto miestu osobný vzťah. Zaujímajú nás ich spomienky, každodenné skúsenosti, rodinné a susedské príbehy, osobné fotografie, dokumenty či predmety, ktoré sa často nenachádzajú v múzejných fondoch, no môžu veľmi presne vypovedať o živote v meste. Zároveň nás zaujíma aj každodenný život v štvrti, obľúbené miesta, cestičky, ihriská a pod., kadiaľ ľudia každodenne prechádzajú, alebo trávia nejaký čas.

Popri práci v teréne budeme zároveň pracovať aj s archívmi, dobovou tlačou, odbornou literatúrou, zbierkami a dokumentáciou. Dôležité je práve prepojenie týchto rovín: osobnej pamäti, každodenných skúseností a historických prameňov. Práve participatívna rovina je pre nás kľúčová. Nechceme pripraviť výstavu iba „o“ obyvateľoch, ale v dialógu s nimi.

Výstava sa zameriava iba na tieto dva paneláky alebo má širší záber? Viete už teraz, čo všetko by ste na nej chceli predstaviť?
Ľubica Kollárová (LK): V tejto chvíli by som radšej rozprávala o výskume ako o výstave. Panelové domy na Romanovej ulici majú symbolický význam, boli prvé. Na osobných príbehoch ich obyvateľov chceme zachytiť, ako sa z novopostaveného sídliska stávalo obývané miesto. Dôležitou témou je pamäť miesta. V stratégii MMB sa zdôrazňuje, že múzeum chce rozširovať zbierky nielen o hmotné artefakty, ale aj o nehmotné dedičstvo založené na kolektívnej pamäti. Práve preto nás zaujímajú osobné fotografie, dokumenty, predmety, spomienky a príbehy, ktoré sa bežne nedostanú do archívov, ale veľmi presne hovoria o tom, ako ľudia mesto zažívali.

V tomto zmysle je Romanova ulica a jej okolie konkrétnym prípadom, ale otázky, ktoré otvára, sú širšie: ako vzniká domov v novom meste, ako sa z anonymného sídliska stáva miesto osobnej pamäti a ako sa dejiny Bratislavy dajú rozprávať cez skúsenosť jej obyvateľov. MMB sa vo svojej stratégii profiluje ako otvorené a inkluzívne múzeum, ktoré spája odborný výskum, uchovávanie kultúrneho dedičstva a verejný dialóg.

Do prípravy chcete teda zapojiť aj verejnosť – obyvateľov lokality Háje, minulých aj súčasných obyvateľov dvoch panelákov. Ako a čo o (od) nich chcete vedieť?
LK: Zapojenie verejnosti je pre nás kľúčové. Práve ľudia, ktorí v týchto domoch bývali alebo bývajú vedia priniesť typ poznania, ktorý nenájdeme v archívoch ani v projektovej dokumentácii. Zaujíma nás, ako si pamätajú začiatky bývania v novej Petržalke (napr. príchod do bytu, prvé dojmy z domu, vybavenosť okolia), a rovnako nás zaujíma aj súčasná skúsenosť — ako sa v lokalite žije dnes, čo sa zmenilo, čo pretrvalo, čo ľuďom chýba a ktoré miesta sú pre nich dôležité. Chceme zachytiť pestrosť miesta. Inak si Romanovu pamätajú prví obyvatelia, inak ich deti, ktoré tam vyrastali, inak ľudia, ktorí sa prisťahovali po roku 1989 alebo len v posledných rokoch. Práve tieto rôzne hlasy nám môžu ukázať, že história miesta sa skladá sa z viacerých skúseností, pamätí a vrstiev. V širšom zmysle sa pýtame aj na to, čo pre ľudí znamená Petržalka ako domov. Ako sa menil jej obraz? Kedy sa človek začne cítiť ako „Petržalčan“ alebo „Petržalčanka“? Čo vytvára vzťah k domu, ulici alebo sídlisku? A čo by podľa obyvateľov nemalo z pamäti tohto miesta zmiznúť?

Forma zapojenia môže byť rôzna: rozhovor, spoločné prezeranie fotografií, zdieľanie spomienok, zapožičanie alebo darovanie materiálov, prípadne účasť na ďalších stretnutiach počas prípravy výstavy. Všetko bude dobrovoľné a po dohode s účastníkmi. Budeme pracovať s informovaným súhlasom, možnosťou anonymity a citlivým zaobchádzaním s osobnými údajmi. Chceme, aby sa obyvatelia nestali iba respondentmi výskumu, ale spolutvorcami pamäti miesta, a tým aj súčasťou múzea.

Robili ste už takéto výskumy s obyvateľmi?
LK: V takto nastavenej podobe ide pre Múzeum mesta Bratislavy o pilotný výskum. Skúšame model, v ktorom sa výskum jedného domu, jednej ulice a jej okolia stáva východiskom pre širšie rozprávanie o meste. Nejde teda len o doplnenie archívnych faktov, ale o systematickú prácu s obyvateľmi, ich pamäťou, skúsenosťami, osobnými materiálmi a každodennými príbehmi. Zároveň to neznamená, že MMB s participáciou začína od nuly. Múzeum má už rozbehnuté viaceré projekty a programy, ktoré sú postavené na spolupráci s rôznymi skupinami obyvateľstva a na otváraní múzea smerom k verejnosti. Výsledok budeme hodnotiť podľa toho, či sa nám podarí vytvoriť dôveru, dlhodobejší dialóg a citlivý spôsob, ako osobné skúsenosti preniesť do múzejného prostredia. Práve to je pre nás na tomto pilotnom výskume najdôležitejšie.

Ak by sme sa mali baviť o konkrétnej podobe výstavy, chystáte aj niečo také ako model typického panelákového bytu z konca 70. rokov 20. storočia?
LM: Je to určite jedna z možností, nad ktorými premýšľame. Konkrétna podoba výstavy sa však bude ešte kryštalizovať na základe výskumu a materiálov, ktoré sa nám podarí získať. Veľmi nás zaujíma práve téma bývania – dispozícia bytu, nábytok, predmety každodennej potreby, ale aj to, ako si ľudia nový, pomerne štandardizovaný priestor postupne prispôsobovali a vytvárali si z neho vlastný domov. Nemusí to napokon znamenať doslovnú rekonštrukciu celého bytu. Môže ísť o jeho časť, priestorovú inštaláciu alebo iný spôsob.
Aj pri tomto však bude pre nás dôležitá spolupráca s pamätníkmi. Nechceme totiž vytvoriť akúsi univerzálnu kulisu „socialistického bytu“, ale čo najpresnejšie zachytiť konkrétnu skúsenosť prvých obyvateľov a obyvateliek týchto domov.

Ako sa teda s vami môžu obyvatelia spojiť, respektíve ako sa s nimi spojíte vy?
LK: Obyvateľov a obyvateľky chceme osloviť viacerými spôsobmi, aby sa informácia dostala k rôznym skupinám ľudí, nielen k tým, ktorí sledujú múzeum alebo mestskú časť na sociálnych sieťach. Prvou formou bola verejná výzva v miestnych novinách a na sociálnych sieťach.

Zároveň sme pripravili leták do schránok priamo v lokalite, najmä na Romanovej ulici a v jej okolí. Na letáku je uvedený kontaktný e-mail, cez ktorý sa nám môžu ozvať ľudia, ktorí majú záujem zapojiť sa do výskumu, podeliť sa o svoje spomienky, skúsenosti, fotografie alebo dokumenty.

Pracujeme aj s takzvanou metódou snehovej gule. To znamená, že cez prvé kontakty sa dostávame k ďalším ľuďom na základe osobných odporúčaní. Pri takomto type výskumu je to veľmi dôležité, pretože dôvera často vzniká práve cez susedské, rodinné alebo priateľské väzby. Okrem toho budeme prítomní aj priamo v priestore. Výskumný tím bude tráviť čas v lokalite, sledovať každodenný život v okolí Romanovej ulice a oslovovať ľudí aj osobne. Samozrejme citlivo, bez nátlaku a s vysvetlením, o aký projekt ide. Nejde nám o jednorazový zber odpovedí, ale o postupné budovanie kontaktu a dôvery. Zapojenie do výskumu je dobrovoľné. Každému, kto prejaví záujem, vysvetlíme priebeh výskumu, spôsob práce s informáciami, možnosť anonymity aj pravidlá informovaného súhlasu. Budeme veľmi vďační všetkým, ktorí sa rozhodnú zapojiť. Výzva beží od septembra 2026 a respondenti nás môžu kontaktovať e-maile vyskum@mmb.sk.

Výskum už teda prebieha od septembra – môžete prezradiť, koľko ľudí sa vám už ozvalo? Máte už nejaké zaujímavé, možno nečakané zistenia?
LK: Na našu výzvu zatiaľ zareagovalo 12 respondentiek a respondentov. S niektorými som sa už osobne stretla a ďalšie rozhovory plánujeme. Zároveň sme do výskumu v teréne zapojili študentky a študentov sociálnej antropológie, fotografie a dokumentaristiky. Na konkrétne zistenia je zatiaľ priskoro, keďže výskum je ešte len na začiatku.

Predbieham, ale budú niekde na výstave mená ľudí, ktorí vám poskytli materiál v podobe spomienok (pravdaže, ak s tým budú súhlasiť)?
LM: Určite by sme chceli, aby ľudia, ktorí sa na vzniku výstavy podieľajú, dostali primeraný kredit – samozrejme vždy podľa toho, s čím budú sami súhlasiť.
Pri takto koncipovanom projekte totiž obyvatelia nie sú iba „zdrojom informácií“. Svojimi spomienkami, fotografiami, predmetmi a skúsenosťami sa stávajú spolutvorcami príbehu, ktorý múzeum rozpráva. Bez ich vstupu by sme vedeli predstaviť urbanistické plány, dátumy či oficiálne dokumenty, ale chýbalo by to najdôležitejšie – ako sa v novovznikajúcej Petržalke skutočne žilo.
Preto považujem za prirodzené, aby bolo ich autorstvo a podiel na projekte viditeľné všade tam, kde si to budú želať.