Technickému pokroku sa nebránim, aj mobil zachytí úžasné zábery

„Na médiu fotografie si najviac vážim ten zastavený čas – že zvečníte to, čo už nebude, ale je dôležité to vidieť,“ hovorí fotograf Juraj Bartoš.Koncom apríla vyšla unikátna kniha fotografií, ktorá dokumentuje takmer tridsať rokov života petržalského sídliska. Neopakovateľné okamihy zachytil fotograf Juraj Bartoš, absolvent slávnej bratislavskej ŠUP-ky (Škola umeleckého priemyslu), neúnavný chodec, ktorý zastavil čas a zvečnil život (nielen) bratislavských ulíc na tisíckach záberov.

Monografia Juraj Bartoš: Petržalka zostavená Martinom Kleiblom v spolupráci s fotografkou a vizuálnou umelkyňou Zuzanou Pustaiovou a grafickou dizajnérkou Michaelou Chmelíčkovou prináša výber fotografií, ktoré Bartoš vytvoril v rozmedzí rokov 1977 až 2004 na najľudnatejšom stredoeurópskom sídlisku. V rozhovore prezradil viac o svojej práci a záľube, o Petržalke pred Draždiakom, ale aj o móde či cestách na Západ v čase socializmu.

Takže toto je vlastne vaša tretia monografia?
V kníhkupectvách sú dve moje knihy – Obchodná a Viem zastaviť čas. Teraz kamarátka pripravuje tretiu – tá bude o New Yorku –, Petržalka je štvrtá. Ale niekoľko kníh som nafotil ešte za socializmu aj pre zahraničný trh. Vydavateľstvo Slovart sa vtedy skamarátilo so západonemeckým vydavateľom Gondrom Verlag a oslovili ma, aby som pre nich nafotil architektúru. Bolo to začiatkom 80. rokov.

Priznám sa, vŕtalo mi v hlave, ako ste sa za socializmu dostali na Západ…
Od Slovartu som mal služobný pas. Potom mi už len vybavili vízum – a išiel som. Zohnal som si líry, zobral som manželku a svoju škodovku – v tej sme aj prespávali. Bolo to vzrušujúce dobrodružstvo. Dokonca ma skoro raz zastrelili! Zaparkoval som vedľa nejakého múru a ľahol som si na zadné sedadlo, že idem spať. Zrazu pribehli policajti, búchajú mi na okienko: „Poď von!“ Bol som bosý, natiahol som sa pre topánky a vtedy ten policajt na mňa namieril – asi si myslel, že sa zohýbam pre zbraň. Ruka sa mu triasla – a ja, že „scarpe“, topánky. Dovolil mi obuť sa, vyšiel som von a on: „Čo tu chcete? To je ,zona militare´,“ ukázal na múr. Tak si predstavte, že to bola kasáreň a oni si mysleli, že sme nejaké auto s výbušninou!

A ako na vás prišli v tom Nemecku?
Vtedajší šéf Slovartu, Lörinc sa volal, ma poznal. Vedel, že som fotograf, páčila sa mu moja práca. Keď si to Nemci uňho objednali, dohodli sa na nejakej nízkej sume – no Nemec by im za to nikam nešiel! (Smiech.) Ale ja som bol šťastný, že môžem dva mesiace fotiť na Západe.

Ako fotograf ste mali z pekla šťastie, lebo okrem Talianska ste sa dostali aj do Spojených štátov – sedem týždňov ste fotili priamo v New Yorku.
Za to zas vďačím Bolkovi Polívkovi. Veľmi sa mi páčili jeho predstavenia a jemu zasa moje fotky. Skamarátili sme sa – stal som sa takým jeho osobným fotografom. A ten New York… Pragonokoncert mu v 80. rokoch zariadil turné po USA, mal tam mať viacero predstavení. Doslova som sa mu vnútil, aby ma zobral so sebou. Paradoxne, on nakoniec na to turné nešiel, zrušili mu ho pre nejaký nevhodný rozhovor v západnom časopise.

Pozerala som si vaše fotky na webumenia.sk. Máte ich tam takmer dvesto a medzi nimi aj portrét Jacka Nicholsona v aute, práve z New Yorku. Ako sa vám to podarilo?
Išiel som po ulici, a akurát točili film Česť rodiny Prizziovcov – robil to slávny americký režisér John Houston, jeho dcéra Angelica bola vtedy Nicholsonovou partnerkou – a tam sme sa stretli. Pýtal som sa ho, či pozná Bolka Polívku – ale nepoznal! (Smiech.)

Mimochodom, práve fotkami z ulice ste sa preslávili, konkrétne konceptom „móda ulice“.
Móda ma veľmi zaujíma, je to svedectvo doby. Fotil som pre módne časopisy, aj na prehliadkach, kde sa často prezentujú modely, ktoré nie sú až také nositeľné. Keď som potom na ulici videl oblečenie, ktoré sa z môjho pohľadu takmer vyrovnalo tomu z módnych prehliadok, a zároveň bolo nositeľné – zaujalo ma to a chcel som ho odfotiť. Väčšinou to boli veci, ktoré si niekto sám ušil, uštrikoval či inak vytvoril. Neskôr mi napadlo, že by som si mohol všímať aj obyčajnú módu, nielen tú výnimočne zaujímavú. Napríklad odfotiť oblečenie ženy, ktorá vyjde s nákupom z Billy.
Vaša nová kniha dokumentuje premenu Petržalky. Sídlisko ste vlastne fotili úplne od jeho počiatku.
Ja som totiž jeho prvý obyvateľ! Náš dom bol skolaudovaný ako prvý a do bytu sme sa nasťahovali hneď, ako sme dostali kľúče. Spali sme na molitanoch, ktoré sme si odkiaľ si priniesli a ráno nás zobudili novinári, ktorí chceli s nami robiť rozhovory.

Ako sa vám v Petržalke bývalo, páčila sa vám?
Bolo to niečo iné, zaujímavé, absolútne niečo nové. Pozoroval som, ako vzniká, rastie… Tam, kde teraz stojí Technopol, bol taký obrovský strom, priemer kmeňa mal, – neviem – snáď nepreháňam, ale aj dva metre. Ťažko by sa dal odpíliť, tak ho poliali benzínom a podpálili. Dokonca ani Draždiak ešte neexistoval, iba taká malá vodná plocha, domáci ju volali Šutrovka. Neďaleko bola paneláreň a Draždiak vznikol, keď tam pre ňu bagrovali štrk.

Okrem módnych časopisov ste pôsobili ako fotograf aj na Fakultnej nemocnici na Kramároch, na oddelení urológie. Čo ste tam fotili?
Zdokumentoval som napríklad prvú transplantáciu obličky.

Fíha, a neodpadli ste?
Zvykol som si. Ale keď som bol na sále prvý raz, posadili ma do kúta, aby som videl, ako sa tam pohybujú a neplietol sa im potom pod nohy, keď tam budem fotiť… Sedel som v tom kúte, počul, ako tam štrngajú tie „príbory“ a vedel som, že tam má niekto otvorené brucho… No, naozaj som skoro odpadol. A to som vlastne ani nič nevidel. Naozaj neviem, ako som to vydržal, veď mňa striasa, už keď vidím náušnicu prepichnutú cez ucho! (Smiech.)

Tak prečo ste sa dali na niečo také?
Predtým som päť rokov fotil v časopise Beseda, a ten zrušili. Hľadal som prácu a našiel som toto. Mimochodom, v tej Besede mi zničili obrovský archív! Všetko, čo som tam za päť rokov nafotil, vyhodili. Besedu vydávalo Pôdohospodárske vydavateľstvo a každý týždeň sme museli mať dvoj- alebo štvorstranu z JRD (Jednotné roľnícke družstvo). Keď som urobil povinné fotografie, tak kým redaktora ešte opíjali, pobehal som dedinu a fotil som si len tak pre seba. Všetky negatívy, povinné aj nepovinné, som mal odložené v tmavej komore v takej veľkej krabici. Keď Besedu zrušili, pár dní som si hľadal nové zamestnanie a keď som si spomenul na negatívy, utekal som tam, ale redakcia už tam nebola. Boli tam nejakí ľudia, vravím im: „Veď tu bola krabica s negatívmi!” A oni že – „áno, hodili sme ju do smetí“. Veľmi som bol nahnevaný. To by bol taký dokument slovenskej dediny!

A na tej klinike…
To bolo úplne iné zamestnanie a veľmi dobré z viacerých aspektov. Jednak som nemusel fotiť tie povinné komunistické konferencie a všelijaké hovadiny, ktoré ma nebavili a tiež preto, že tie moje fotografie boli užitočné. Lebo keď som niečo nafotil, išlo to do odborného časopisu alebo sa to premietalo na konferencii či prednáške. Moje fotografie poskytovali informácie študentom, lekárom.

Dalo sa aj tam robiť nejaké umenie?
Nie, ale to som si kompenzoval inde. Mal som totiž ešte takú výhodu, že na klinike sa nemuselo fotiť každý deň. Keď som sa zamestnal, povedali mi: „Tu je pracovná doba od siedmej do štvrtej.“ Prišiel som teda na siedmu – a do pol štvrtej sa nič nedialo. Na druhý deň som už prišiel na ôsmu – a zase celý deň nič. Tak som jeden deň vynechal – a ani to nezbadali. Keď sme sa už skamarátili s primárom, hovorím mu: „Však sem nemusím chodiť každý deň, môžem byť aj doma na telefóne.“ A on, že – „áno, veď my vieme, čo budeme na druhý deň potrebovať zdokumentovať, zavoláme ti deň dopredu a ty prídeš.“ Také som mal privilégiá! (Smiech.)

Ako dlho ste tam boli?
Tridsaťpäť rokov. Šéf tej kliniky bol zároveň aj minister zdravotníctva, čiže keď som si rozkázal nejaký výborný fotoaparát, kúpil mi aj taký, ktorý som priamo na klinike nepotreboval. (Smiech.)

Niektorí fotografi radi fotia jedno miesto naprieč rokmi, aby zachytili, ako sa mení. Vy ste niečo také robili?
Tým mojím miestom je Obchodná ulica. Fotografovať som ju začal ešte na film. Najprv som fotil ľudí, ktorí po ulici chodili. Potom mi napadlo, že budem fotiť aj predavačov v obchodoch, no ani to mi nestačilo, a rozhodol som sa zvečniť, ako ľudia na Obchodnej bývajú. Zazvonil som pri nejakom byte, otvorila mi pani a pýtala sa, čo chcem. „Chcem si nafotiť, ako bývate,“ hovorím jej. Akurát robila obed, tak pridala tanier na stôl a pozvala ma, aby som sa naobedoval s ňou. Inokedy som zas zazvonil pri dverách, otvoril mi muž, vravím mu: „Chcem si vás nafotiť.“ Vytiahol fľašu, položil dva poháre na stôl, debatovali sme a ja som fotil. A tak ďalej. Na médiu fotografie si najviac vážim ten zastavený čas – že zvečníte to, čo už nebude, ale je dôležité to vidieť.

Nikto na vás nevyskočil, že mu leziete do súkromia?
Nie, nikto. Bola iná doba, ľudí tešilo, že sa o nich zaujímam. Dnes to už nie je možné. Ale na ulici ešte občas niekoho zastavím. Aj sa spýtam, či to môžem zverejniť. Niektorí povedia, že nie, iní súhlasia.

Vidím, že máte digitálny foťák. Ako ste sa zžili s novou technikou?
Technike a pokroku s ňou spojeným som veľmi naklonený. Lebo niečo odfotím, hodím to na Facebook a kamarát v Austrálii to hneď vidí. Jednak to a potom, keď mám výstavu, stačí, keď negatív kvalitne naskenujem, pošlem a galeristi si už fotky nechajú spraviť sami. Tá digitálna podoba fotografie je úžasná! Keď som fotil na film niekde, kde bolo málo svetla, musel som si zobrať vysokocitlivý film a ten sa dal málokedy zohnať. Teraz si nastavím 1600 ASA (stupeň svetelnej citlivosti, pozn. red.) a môžem krásne odfotiť dvojicu, ktorá sedí v rohu kaviarne osvetlená iba sviečkou… To by sa na film nedalo.

Ale zase – nepremýšľa sa pri fotografovaní menej, keď môžete cvakať do aleluja?
Nie, prečo? Keď cvakám do aleluja a niečo dobré z toho vyberiem, tak to je v poriadku. Hoci teraz vzniká taká… akoby som to povedal… trieda fotografov vyššej kategórie, či ich mám nazvať – takí šľachtici –, ktorí zase začínajú fotiť na film. Aby sa odlíšili od tých, čo fotia digitálne. Pritom ja som sa zoznámil s jednou 16-ročnou dievčinou, ktorá fotila mobilom úžasné zábery tejto doby a s otcom dali dokopy nejaké peniaze a vydali knižky. Ona dokumentovala život svojej generácie, tých 16- až 18-ročných… Tam by sa tí vážni fotografi nikdy nedostali.

Martina Štefániková  (rozhovor je súčasťou samosprávnych novín Naša Petržalka 5/2025)