Režisér Miro Remo: Baví ma to dosť, ten život

„Každý film ma zmení,“ hovorí režisér víťaznej snímky prestížneho festivalu v Karlových Varoch.Asi máloktorý slovenský dokumentarista je taký známy a rozpoznateľný. Už jeho študentský film Arsy-Versy (2009) žal úspechy, a nezabudnuteľné boli aj jeho ďalšie projekty. V roku 2010 zachytil legendárny festival Pohoda, no pre výhrady vedenia sa film napokon šíril najmä cez internet. Kontroverzie vyvolal aj jeho trochu ironický pohľad na slovenskú Cooltúru (2016), či otvorený portrét hudobníka Richarda Müllera Nespoznaný (2016). V snímke Comeback (2014) ukázal, aký je život po návrate z väzenia, v sérii Lebo medveď (2025) sa vybral za šelmami a ľuďmi, ktorých ovplyvňujú.

Za svoj ostatný dokument, Raději zešílet v divočině, si z tohtoročného Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch odniesol najcennejšiu trofej – Krištáľový glóbus. Bláznivý i magický príbeh bratov-dvojičiek Ondřeja a Františka Klišíkovcov, ktorí si vybrali život na samote na Šumave odvtedy obieha festivaly po celom svete. Nová Osobnosť Petržalky Miro Remo (43) o tom, čo ho formovalo, aj o tom, prečo si musí dať po nakrúcaní ročnú pauzu.

Dnes patríš medzi najúspešnejších slovenských dokumentaristov, ale tvoja cesta k filmu nebola úplne priamočiara. Pôvodne si študoval niečo celkom iné – mechatroniku. To sa ako stalo?
Mal som rád matematiku a fyziku, ale vlastne ani neviem, či to bol dôvod, prečo som tam išiel. Asi skôr preto, že sa blížila povinná vojenská služba, tak som si podal prihlášku. Mňa už totiž dvakrát predtým nezobrali na VŠMU – na strih a na kameru. Tak som si vybral toto – a nejaké dva roky som to tam potiahol. Potom ma, našťastie, zobrali na réžiu dokumentárneho filmu.

Vždy si chcel si robiť práve dokument? Ako si sa k tomu vlastne dostal?
Mal som relatívne dosť nažitého. Pochádzam z Ladcov, to je dedina neďaleko Trenčína, a na tej našej dedine sa toho dosť dialo. Bolo to také… ako to nazvať… agresívne detstvo. Bolo to tam naozaj divoké. (Smiech.) Tak ako na všetkých tých dosídlených industrializovaných dedinách. U nás bola fabrika a kameňolom, a tak ako človek ťaží z prírody a devastuje ju, tak tam boli zdevastované aj vzťahy. Diali sa tam rôzne veci… Umierali tam ľudia v krčmách, brali sa tam drogy… takže bolo to dosť na hrane. A ďalšia vec je, že otec bol pomerne úspešný amatérsky filmár.

Vážne?
Áno. Dokonca sa traduje historka, že Ropáci (1988), študentský film Jana Svěráka (režisér filmov Kolja, Vratné lahve, Tmavomodrý svět…), za ktorý získal študentského Oscara, bol vraj voľne inšpirovaný filmom môjho otca – Vedecké pojednanie o vtákovi Kohákovi. Medzi tými filmami je dosť silná paralela. Ale možno sú to len také legendy.

Keď si mal takéto zázemie, nakrúcal si už ako dieťa?
Nie, vôbec. Prvý film som natočil až na škole. Otec ma do ničoho nenútil. Nikdy. Nechodil som ani na žiadny krúžok, ani na Ľudovú školu umenia (dnes Základná umelecká škola, pozn. aut.).

Takže ako to teda bolo – jedného rána si sa zobudil a povedal si si, že chceš byť filmárom?
Uvedomil som si to pri tej mechatronike. Že v takomto priestore nechcem koexistovať. Bolo to nudné a nezaujímavé. Moji rodičia celý život pracovali v kultúre, mama bola vedúca kultúrneho domu v Ladcoch a otec síce v kultúre priamo nepracoval, ale bol s ňou neustále v kontakte. Takže ja som bol kultúrou dosť presiaknutý. A keď som sa ocitol v priestore, kde úplne absentovala, začala mi chýbať. Všetko sa mi tam zdalo málo intenzívne, príliš pragmatické. Potreboval som ísť po tom pocite, ktorý som ako malý chalan doma, na dedine intenzívne prežíval.

Bol si teda taký malý pozorovateľ?
Áno, ja som žil v predstavách. Pamätám si, ako som sa v škole zamýšľal nad tým, ako plávajú malé loďky po Vážskom kanáli a ja ich nejako ovládam… Zatiaľ čo prebiehalo vyučovanie, ja som si tam plával v nejakých predstavách. (Smiech.)

Z tvojich rozhovorov mám pocit, že si stále tak veselo plávaš, ten tvoj život vyzerá až neskutočne jednoducho. Darí sa ti, na čo siahneš. O nedeľniatkach sa hovorí, že majú také šťastie – ty si sa narodil v nedeľu?
Nie, poslednú pracovnú sobotu! (Smiech.) Neviem, čím to je. Mal som veľmi pekné detstvo, rodičia boli k nám so sestrou veľmi milí a asi sa to nejako prenieslo, tá pozitívna energia, že nemám problémy sám so sebou. Baví ma to dosť, ten život.

Je to aj dôvod, prečo si ako tému svojich dokumentov vyberáš také zvláštne postavy?
Neviem. Jedna vec je dedina, kde som prežil pubertu, tie zvláštne veci, to šialenstvo, a na druhej strane rodina, ktorá bola kompaktná, láskyplná, funkčná. Tieto dva svety akoby sa vo mne medzi sebou prudko bili. A vlastne niečo také asi aj riešim vo filmoch. Na jednej strane niečo drsné, prudké, šialené a na druhej láskyplné a romantické. Myslím, že oscilujem medzi týmito dvoma svetmi.

Ako si vyberáš témy? Cielene pátraš alebo ťa musí nejaká klepnúť do nosa?
Dosť dlho mi trvá rozhodnúť sa. Od Aleša Palána – jeho kniha bola aj predlohou filmu Raději zešílet v divočině – , som pred časom dostal podnet, či by sme nespracovali aj príbehy zvláštnych českých farárov. Trvalo mi pol roka, než som sa vnútorne rozhodol, že je to téma, ktorú chcem riešiť.

A čo ti robí najväčší problém pri rozhodovaní?
No to rozhodnutie! Lebo vidím, čo je za tým, viem, že to je pre mňa práca na dva-tri roky, projekt, ktorý budem musieť obhajovať, získať naň prachy, žiť ním…

Takže zapisuješ si aj pre a proti?
Nie. Proste čakám, že sa ráno zobudím a poviem si – tak to je výborná téma! (Smiech.)

Zaujímavé pre mňa je, že filmy nakrúcaš aj niekoľko rokov. Napríklad Raději zemřít v divočine vznikal šesť rokov. Ako je možné, že si v dnešnej dobe môžeš dovoliť pracovať na filme tak dlho?
Mám tú výhodu, že viem byť kameramanom, režisérom, producentom a sčasti aj strihačom filmu. Takže mám tri-štyri platy. Jedine tak sa to dá. To ale neznamená, že nespolupracujem s ďalšími ľuďmi, spolupracujem, no toto je kľúč k tomu, prečo si môžem dovoliť natáčať nie pätnásť dní, ale šesťdesiat – a to v priebehu niekoľkých rokov. Samozrejme, plat nemám na úrovni 60-dňového výkonu všetkých tých zložiek – ale zostávam slobodný.

Zmení ťa nejako, keď tráviš taký dlhý čas s ľuďmi, o ktorých nakrúcaš?
Áno, vždy. Napríklad môj posledný film… Vstupoval som doňho ako človek, ktorý priveľmi pozerá na minulosť a hľadí do budúcnosti, a odchádzal som z neho ako človek, ktorý žije najmä pre prítomný okamih. Takže momentálne žijem zo dňa na deň oveľa viac než predtým. To je celkom bizár! (Smiech.)

Nikdy ťa nelákalo nakrúcať hrané filmy?
Lákalo… Alebo takto. Kedysi pred rokmi ešte nie, ale čím ďalej tým viac sa blížim k akejsi hybridnej forme, to znamená, že tie moje dokumenty naberajú v istom momente akúsi hranú podobu. Aj svojou estetikou sa podobajú na hrané filmy, málokto mi verí, že toto sme naozaj natočili ako dokument. Napríklad teraz pripravujeme film o stupavských smetiaroch, ktorý je založený na reálnom príbehu, ale chceme ho natočiť tak, aby to vyzeralo ako hraný film. Takže ja sa vlastne blížim k hranému filmu, ale zo základov dokumentárneho, takou nejakou inou cestou.

Hovoríš stupavskí smetiari? Ako si na nich prišiel?
So scenáristom Jurom Šlaukom sme sa v Stupave bavili o jednom scenári a rozmýšľali sme, čo budeme robiť. Úplnou náhodou sme išli okolo mestského odpadového strediska a hovoríme si – veď urobme film o smetiaroch, to môže byť sranda! Išli sme za riaditeľom, ten nás prijal a hneď nám aj ponúkol jeden príbeh, ktorý nás absolútne zaujal – a bolo hotovo. Za dva dni sme začali točiť.

Mení sa tvoj film počas procesu tvorby? Je iný na začiatku, ako keď ho končíš?
Vždy. Mení sa tak, ako sa menia napríklad vzťahy. Človek si to nejako predstavuje, ale vždy to dopadne úplne inak. Aj s filmom je to tak. Nejaká predstava je, musíš napísať projekt, keď potrebuješ peniaze. Ale potom to už žije samé a filmári tými postavami žijú – teda aspoň ja to tak robím.

Ako sa ti darí zháňať peniaze, keď si ich už spomenul? Je to po tvojich úspechoch jednoduchšie?
Isto mi to pomohlo, etablovaný človek to má ľahšie ako debutant. A potom, veľa mojich kamarátov už začína pracovať na dôležitých pozíciách a rozhodovať. Tým nechcem povedať, že by to išlo cez kamarátske väzby, ale rozumieme si generačne. A v tom je vlastne ten dôležitý rozdiel – kým mladší filmári využívajú fondy, tí starší im často ani nerozumejú. Takže aj v tomto to mám jednoduchšie.

Si vyčerpaný, keď dotočíš nejaký dokument? Vyšťaví ťa to?
Extrémne! Schudnem, päť-desať kíl, a aj to na mne vidno. Keď si pozrieš fotky z premiér, je to šialené. Je to strašne náročné, posledný rok je extrémne náročný. Ale tak ide o všetko. Ja mám tých výstupov málo, raz za tri-štyri-päť rokov urobím niečo veľké, takže si na tom musím dať extra záležať – lebo veď od toho záleží mojich ďalších päť rokov.

Ako dlho si potrebuješ dať oddych, aby si mohol začať znova robiť?
Tak rok. Ale už uvažujem, na čom budem pracovať.
Čiže máš aj nejaké nápady v šuflíku, ktoré čakajú, kým na ne príde rad?
Väčšinou nie, väčšinou keď finišujem, som taký zničený, že ani nemám nápady. Ale ani ich nechcem mať. Chcem mať pokoj. Ja sa s tým neserem, neberiem to nejako vážne, čo budem robiť potom. Skrátka – niečo. Možno zajtra na to prídem.

Na čom teraz pracuješ – okrem smetiarov?
Na projekte o jednom slovenskom manažérovi, ktorý robí vo Svetovej banke vo Washingtone. A tiež mi to tak ráno docvaklo, že to musím robiť. To som bol v Amerike na premietaní a prišiel za mnou chalan zo Žiaru nad Hronom, ktorý sa dopracoval až na finančného analytika rizík a nejakých predikcií pre Svetovú banku. Veľmi úspešný človek. Dali sme sa do reči a vyzerá to tak, že o ňom natočím film.

Tešíš sa z cien, ktoré dostaneš? Znamená to pre teba veľa?
Ako z ktorých. Keď sme vyhrali Karlovy Vary, nečakal som to a extrémne ma to potešilo, lebo to je obrovská cena, ktorá znamená, že tvoja filmárska kariéra sa niekam posúva. Dáva ti to veľký kredit, a tým pádom môžeš pomýšľať na väčšie projekty. Áno, bol to pocit zadosťučinenia, že moje utrpenie stálo za to. (Smiech.) Lebo musím povedať, že to bolo asi jedno z najťažších období môjho doterajšieho pracovného života. Bolo extrémne náročné natočiť Raději zešílet v divočině, a strašne ťažké to bolo aj postrihať. Ja si vlastne doteraz myslím, že ten film nie je úplne hotový, nejako ma to vnútorne stále nasiera.

Čiže už by si to urobil inak?
Práveže doteraz som to vždy mal tak, že keď som urobil film, dokončil som ho do podoby, s ktoru som bol vnútorne stotožnený a spokojný. No pri tomto filme som mal pocit, že som ho nedokončil, že som to nestihol. Tak nejako vnútorne. Ale zase – a to je paradox – zo všetkých filmov, ktoré som urobil, tento je najúspešnejší.

On sa vlastne dokončil sám, tou tragickou udalosťou, keď jeden z hlavných protagonistov, Franta Klišík, tragicky zahynul cestou z karlovarského festivalu – utopil sa v rybníku. Vyrovnal sa už s tým jeho brat? Voláš mu občas?
On sa s tým vyrovnal pomerne rýchlo, na Šumave nie je smrť vnímaná tak, ako ju vnímame v mestách. Ale, samozrejme, Ondřej sa s tým isto vyrovnáva stále, keď vám zomrie dvojča, je to veľká strata. Ale je super, že do toho ich baráku sa nasťahovala ich sestra Maruška. Po päťdesiatich rokoch sa vrátila do rodného domu – a myslím, že mu to zachránilo život. Inak, bolo zaujímavé sledovať, ako ten Franta, ktorý už tu nie je, bol pokojnejší, a Ondra ten „vyšílenejší“, nervóznejší a teraz sa to otočilo – Maruška tam z neho „šílí“ a on je viac v kľude.

Ty si niekde spomenul, že máš rád samotu, ale mne neprídeš ako intorvert. Práve naopak.
Ale to sa nevylučuje. Mám rád vzťahy, ale viem byť aj sám. Viem sa sám prechádzať, alebo ísť na bicykel. Napríklad tento rok sme šli s partiou na bicykloch z Talianska do Bratislavy, osem dní cez Alpy, a posledný deň som ráno vyštartoval a zvyšných 170 km som si dal sám. Veď filmarina je neustála práca s ľuďmi a s ľudskými osudmi, takže ja mám ľudí niekedy dosť. (Smiech.)

Takže bicykel je tvoj relax. A ako ešte oddychuješ?
Ležím na gauči a pozerám sa, čo sa okolo mňa deje. Doslova. Ako funguje rodina – mám dve dcéry, troj- a osemročnú… Ležím, pozerám a rozdávam príkazy. (Smiech.) Tak ja oddychujem.

Tvoja manželka musí byť asi svätý človek!
To teda naozaj je!

Mimochodom, ako sa vám žije v Petržalke? Toto je tiež taká divočina…
Bývame v lokalite, kde z jednej aj druhej strany bytu vidím z okna stromy. Je to super – vyjdem na balkón, pokojne celkom nahý a pozerám sa na stromy… (smiech).

Tak a teraz ťa začnú paparazzovať! Už vidím tie titulky: Režisér Remo sa ukazuje na balkóne nahý!
No a čo, nech ma sledujú.

Martina Štefániková
Článok je súčasťou samosprávnych novín Naša Petržalka 11/2026.