Vianočný príhovor starostu

Prečítal som si posledný riadok došlej elektronickej pošty. Človek, ktorého osobne nepoznám, mi poprial: „Tam, kde je bolesť, prajem vám pokoj a mier. Tam, kde sú pochybnosti, prajem obnovenie dôvery vo vašu schopnosť pracovať na nich. Tam, kde je únava a vyčerpanie, prajem vám porozumenie, trpezlivosť a nové sily. Tam, kde je strach, prajem vám lásku a odvahu… naplnenie toho všetkého budeme po vás my, Petržalčania, chcieť.“
Neznámy mi nadelil neľahký batoh požiadaviek – aký mám byť, čo cítiť, ako sa správať, čo robiť. Nebránim sa tomu, vybral som si takú cestu. Vo verejnom živote by to ani inak nemalo byť. Má to byť cesta bez zákrut, priechodná, osvetlená a pod každodennou kontrolou voličov. Ešteže za tie spoločne prežité roky už nemám iba tušenie, ale poznanie, čo Petržalčania vyžadujú, chcú po troch desaťročiach rokov v inej Petržalke mať. Nie z roztopaše, ako niečo navyše, ale z potreby na lepší život, z pocitu a presvedčenia, že si na ten svoj a svojich najbližších vybrali to najlepšie a najsprávnejšie miesto na svete. Tu sa usadili, tu si založili, tu si zakladajú rodiny. V Petržalke mnohé máme, ale stále jej toho dosť chýba. Odpísal som neznámemu autorovi, že ľahko je sľúbiť vyriešenie parkovania, opravenie terás, postavenie plavárne. Takúto verbálnu cestu som si na rozdiel od iných nevybral, ani sa na ňu nevydám, takže to mám ťažšie v reči skutkov – urobiť nesľubované, ale potrebné pre kvalitnejší život Petržalčanov. Na záver som autora poprosil, aby sme sa o naše sídlisko starali spoločne, každý tak, ako je v jeho silách. „Čistotu, poriadok, bezpečnosť, dobré susedské vzťahy – naplnenie tohto všetkého budem po vás chcieť zase ja.“
Možno sa niekomu zazdá, že až tak veľa nechcem. Nie sú to investície za tisíce eur, ktoré si vyžaduje nová plaváreň, nové parkovacie domy, opravy terás. Toho, čoho sa domáham, na to netreba ani cent. No nie je to bezcenné, naopak, obsahom, hodnotou, potrebou mimoriadne vzácne. Najmä dosiahnuteľné. Nie je to mimo nás, je to v nás. Vo všímavosti, spolupatričnosti, zodpovednosti. Veď čo by to bol za život žiť v ich protipóle – v špine, v neporiadku, v ohrození, v neúcte k sebe navzájom či až nenávisti.
Vieme, nežijeme ľahké časy. Na mnohé – osobne i obecne nemáme. Predsa žijeme najmä monetárne časy. Tu čosi chýba, tam na niečo nie je …. a pod. Niekedy sa ani človečensky nezhovárame, len peňažne šuštíme. Ale občas sa už stránime vyslovené počuť, napísané čítať, zobrazené vidieť – ako ešte horšie bude zajtra. Nebudíme sa do najlepších dní. V únii to vrie, politici sa vadia, národy sa osočujú, euro je vraj už len otázkou času, a že dobre už bolo. Licituje sa rokmi, koľko potrvá kríza, ba či vôbec pominie. Líčia sa pády, prognózujú katastrofické dôsledky. Ak by sme tomu mediálnemu táraniu politikov a novinárov – jeden čihi, druhý hota – podľahli, rezignovali by sme na svet. A dali si vziať vlastné sily, schopnosti, úsudok. Vystrašení a bojácni sa najlepšie ovládajú. Možno je to nová stratégia mocných… Nedajme si nič z toho vziať, ani oslabiť, tak ako si nedajme vziať čas vianočný a novoročný. Stratili by sme totiž už – seba. A možno práve toto tiež niekto chce.
„Svet je báječné miesto, a stojí za to bojovať“, – povedal velikán literatúry Ernest Hemingway. Nie všetko sme v tomto roku dosiahli, nie zakaždým sme boli úspešní, ale usilovali sme sa o dosiahnutie možného. To je podstatné. Preto, milí Petržalčania, za pomoc, dôveru a vytrvalosť vám všetkým úprimne ďakujem. A želám každému pevného zdravia, ľudského porozumenia, zvládnutého úspechu a nezištnej lásky počas vianočných sviatkov a celého nasledujúceho roku. Nedajme si vziať nádej, budúcnosť.