V začiatkoch petržalského sídliska budovali ihriská významní architekti

Preliezky boli často umeleckými dielami.

Hoci sa o Petržalke čoraz menej hovorí ako o betónovej džungli, prívlastok socialistického reliktu, v ktorom  sa nemyslelo na človeka a jeho pohodlie, ale len na čo najrýchlejšie vybudovanie najväčšieho objemu bytov, stále úplne nevymizol.

No aj keď sa plány na moderné, priam futuristické sídlisko napokon neuskutočnili, alebo lepšie, boli značne oklieštené, architekti Stavoprojektu, ktorí na projektovaní Petržalky pracovali, vytvorili množstvo jedinečných, obdivuhodných a zapamätania hodných projektov.

Patria k nim aj detské ihriská.

Vzorové projekty v Zrkadlovom háji

Drvivá väčšina z nich už neexistuje, boli zničené užívaním a nahradené (alebo aj nie) novými. Ich podoba ostala len v pamäti dnes už dospelých užívateľov, na fotografiách, alebo v článkoch v dobových časopisoch o architektúre a stavebníctve, ku ktorým sa bežne nedostanete.

Škoda, lebo je to zaujímavé čítanie a pozeranie. 

Ihriská sa skrývali pod skratkou EVOS – exteriérové vybavenie obytných súborov (do EVOS patrili napríklad aj modulové prístrešky nad stojiskami na smetné koše, či autobusové zastávky, pozn. aut.) a stáli za nimi predovšetkým dvaja významní slovenskí architekti – Jozef Slíž a Eva Grébertová. 

S realizáciou sa začalo koncom 70. rokov, presne v roku 1979, kedy vznikli v Zrkadlovom háji prvé tri vzorové ihriská určené pre deti, mládež a dospelých.

Ako napísali ich autori v časopise Projekt v máji 1979, „realizácia bude prebiehať formou užívateľského experimentu, ktorého cieľom je overiť navrhované riešenia a u tých najlepších sústrediť sa na uplatnenie typizácie a tým umožniť hromadnú výrobu“.

Hracie prvky zhotovil Slovšport Bratislava – podľa návrhov architektov, ktorí ich vytvorili na základe konzultácií so psychológmi, športovcami aj lekármi. 

Konzultovali aj so psychológmi

Autori sa pritom snažili navrhnúť ihriská, ktoré by využívali nielen najmenšie deti, ale aj tínedžeri, a zároveň „uviesť do praxe mnohé zaujímavé výsledky psychologickej analýzy detskej hry, s ktorými sme sa podrobne oboznámili pri štúdiu tejto problematiky a vytvoriť kvalitné riešené urbanistické priestory, ktoré deťom pomôžu vypestovať si pocit príslušnosti k istému miestu, ktorý relatívne úzka škála obytných domov tak potláča,“ ozrejmili v časopise Projekt.

Grébertová a Slíž pri tvorbe ihrísk zobrali do úvahy viaceré dôležité aspekty. Ich priestory zapustili do terénu, čím nielenže vytvorili hlukovú bariéru, ale poskytli napríklad aj bonus v podobe svahu na sánkovanie v zimných mesiacoch či detský amfiteáter.

Ihriská pre menšie deti situovali tak, aby na ne mohli rodičia dozerať z okien, väčšie deti s hlučnými hrami presunuli ďalej, na samostatné ihrisko s dozorom. 

Pri zapracovaní hracích prvkov využil Jozef Slíž skúsenosti z tvorby dúbravského sídliska Podvornice (1973) – kde sa úspešne testovala napríklad lanová sieť v tvare „zbortenej“ priamkovej plochy. V Petržalke sa objavila vo vylepšenej podobe – klasické laná upevnené na drevených stĺpoch, ktoré sa veľmi rýchlo opotrebúvali nahradili laná oceľové, navlečené do gumených trubíc.

Medzi novinky, ktoré sa skúšali práve v Petržalke, patrili napríklad pružinová preliezačka a priestorová konštrukcia na hojdanie a lezenie. Ďalšími invenčnými objektmi boli otáčavý drevený bubon osadený v oceľovej nosnej konštrukcii, po ktorom mohlo dieťa – držiac sa madiel – „bežať“.

Autori postupne vytvorili a otestovali viac ako 20 zostáv hracích prvkov, ktoré sa od roku 1983 začali sériovo vyrábať a boli použité aj v ďalších štvrtiach Bratislavy a mestách Slovenska. 

Hracie prvky ako umenie

Napriek sériovej výrobe hracích prvkov neboli petržalské ihriská totožné. Okrem iného preto, že ich ozvláštňovali preliezky, šmykľavky, kolotoče či labyrinty, ktoré na objednávku vytvorili slovenskí sochári.

Patril k nim najmä sochár a dizajnér Alexander Bilkovič. „Bilkovič mal v Petržalke viacero hracích prvkov zo sklolaminátu. Jeho diela majú nezameniteľný štýl, dizajnérsky šmrnc, svojské minimalistické prvky, ktoré u nikoho iného nenájdete,“ približuje historička umenia Sabína Jankovičová, ktorá Bilkovičove hracie prvky zaradila aj do svojho jedinečného projektu Súpis sôch (supissoch.sk). 

Ako Jankovičová dodáva, pre mnohých sochárov bol dizajn „únikovou stratégiou, keďže v čase socializmu mnohí nemohli tvoriť.“ Boli medzi nimi napríklad Peter Roller,  Zuzana a Oto Bachoríkovci, alebo Jankovičovej otec Jozef Jankovič. „V prípade Bilkoviča to však neplatí, dizajn totiž vyštudoval. Bol sochár-dizajnér.“

Unikátne hracie prvky z laminátu a sklolaminátu vytvoril Bilkovič v 80. rokoch. Boli odlievateľné, a tým pádom ľahko replikovateľné. Žiaľ, do súčasnosti sa ich zachovalo už len zopár.

„Pred dvoma rokmi bola zrekonštruovaná a pri Draždiaku opätovne inštalovaná oranžová šmykľavka v tvare mušle – vďaka OZ Konduktor a Martinovi Kleiblovi. Ďalšie tri šmykľavky sa stále nachádzajú v areáli Základnej školy na Hrobákovej ulici, kolotoč „ufo“ zasa pri ZUŠ na Topoľčianskej. Tie sú už však zničené. Bolo by dobré ich tiež opraviť,“ uzatvára.

 

Martina Štefániková

 

Obsah je súčasťou májového vydania samosprávnych novín NAŠA PETRŽALKA.

 

FOTO: Ľubo Stacho