Kulturák, do ktorého sa nebojíte vojsť
„Chceli sme vytvoriť niečo také, čo sme tu ešte nemali. Niečo s atmosférou V-clubu, kde sme sa dosť vyskytovali, alebo dnes, žiaľbohu, už neexistujúceho PKO,“ spomína na počiatky podoby Domu kultúry Zrkadlový háj jeden z dvojice jeho autorov, architekt Peter Jančo.
Ideu legendárneho petržalského kulturáku predstavili spolu s kolegom z ateliérov Stavoprojektu, Pavlom Mrázkom, v časopise Projekt v roku 1982. Trvalo však vyše desať rokov, kým vtedajší starosta Petržalky Anton Doktorov prestrihol pásku na hotovej budove. Bolo to v novembri 1993.
Na začiatku bola kocka
„Pracovali sme v Stavoprojekte, v ateliéri číslo 1. Mal názov Mestský sektor Petržalka a projektovala sa tam celé 150-tisícové sídlisko,“ hovorí Mrázek.
Dôvodom, prečo práve oni získali možnosť definovať podobu nového petržalského domu kultúry, bol pravdepodobne iný projekt, ktorý spolu zrealizovali – karloveské centrum Kotva. „Tam sme si – možno odvážne – ,dovolili´ naprojektovať centrum občianskej vybavenosti, vrátane dvoch úrovní podzemných garáží. Statická doprava a podzemné garáže sa vtedy ešte veľmi nenosili. Zrejme fakt, že sme to úspešne zvládli, dalo reprezentantom Stavoprojektu garanciu, že zvládneme aj kultúrny dom,“ objasňuje Jančo.
Zjednodušene povedané – na úplnom počiatku bola „kocka“ s označením A 2-40 zaznačená v plánoch lokality. To, že úvodný projekt bol spracovaný len v základných objemoch a nejaké záväzné architektonické zámery neobsahoval, bola pre architektov v konečnom dôsledku výhoda. „Začali sme celú koncepciu kultúrneho domu tvoriť od začiatku. Bolo len na nás, ako to vymyslíme. Neboli sme limitovaní spôsobom, že tam nemôžeme niečo pridať alebo ubrať, ale niečo nevyhnutné tam muselo byť. To nevyhnutné bola knižnica, oddelená divadelná sála, priestory pre krúžky – na to sa veľmi dbalo – či bufet,“ hovorí Mrázek.
Oni však hľadali aj niečo viac. „Ideu, charakter, štýl, skrátka niečo, čo sa odlíši od vtedajšieho štandardu. Uvažovali sme o návštevníkoch, ale napríklad aj o tom, ako bude kultúrny dom žiť, keď tam nebude program. Mali sme predstavu centra, kde budú môcť návštevníci spoločne aktívne tráviť voľný čas, stretávať sa, komunikovať.“
Inšpirácia
Alfou a omegou ich návrhu bolo nevytvoriť chladný, neosobný priestor, kam návštevník vstupuje s posvätnou úctou a bázňou, ale naopak multifunkčný interiér, ktorého funkciu mení každé podujatie, ktoré sa tam práve odohráva. „Nechceli sme, aby to vyzeralo ako všetky tie okázalé kultúrne domy, ktoré pôsobili ako paláce, kde ste otvorili dvere a za nimi mramor, obrovské schodisko a šatňa… Chceli sme, aby to bolo prístupné, priestorovo otvorené a prehľadné. Keď je nejaké podujatie, aby vás to hneď vtiahlo do deja a buď budete jeho súčasťou, alebo tí hanblivejší môžu vyjsť na galériu a pozerať sa zhora.,“ opisuje Jančo.
„Chceli sme, aby sa sem ľudia nebáli vojsť. Aby plocha vestibulu, z ktorého neviete, kam sa vydať, sa stratila, aby fungovala ako neformálny priestor na stretávanie. Kam – aj keď nie je program –, prídete a začnete si napríklad brnkať na gitare,“ dopĺňa Mrázek.
Inšpiráciou im bolo parížske Centre Georges Pompidou, ktoré otvorili v druhej polovici 70. rokov, ale najmä droténska agora. „Predstavila tento princíp v podobe jednoduchého objektu. Jeho viacúčelové univerzálne riešenie umožňovalo realizovať rôzne aktivity od kultúrnych a spoločenských akcií, cez zhromaždenia, mítingy, zábavy a diskotéky, až po šport, trhy či workshopy,“ hovorí Mrázek.
Nie všetky druhy produkcií však takýto univerzálny priestor znesú. Ak navrhnete niečo otvorené, univerzálne a viacúčelové, musí to byť niečím vyvážené. „V Zrkadlovom háji sme preto riešil dva typy spoločenských priestorov – univerzálne otvorené viacúčelové plochy a uzavretú kino-divadelnú sálu so stupňovitým hľadiskom s pevným sedením a so všetkým, čo scénická produkcia vyžaduje,“ vysvetľujú architekti. Aj tu však popustili uzdu tvorivosti. Namiesto tradičného dreveného obloženia použili surovú dierovanú tehlu. „Zablúdili sme raz do televíznych štúdií v Mlynskej doline a videli sme to v tých halách. Povedali sme si – ideálne! Je to absolútne akusticky vynikajúci materiál a navyše zbavili sme sa nákladov na materiál,“ prezrádza Jančo.
Často sa viacúčelovosť sály riešila tak, že stupňovité hľadisko sa dalo mechanicky odsúvať, aby vznikol priestor napríklad na tanečnú zábavu. „To sme my nechceli. Snažili sme sa navrhnúť optimálny priestor, ktorý atmosférou zaktivizuje aj náhodného návštevníka,“ hovorí Jančo.
Mimochodom, podľa architektov možno práve v prázdnom priestore v strede parketu spočíva hlavná idea „Zrkadláča“. „Je to priestor do ktorého niečo prinesiem a tým ho aktivizujem. Ako hovorí teória: architektúra tvorí priestor a priestor tvorí architektúru ako dva vzájomne podmienené javy.“
Luster z trubiek
Dom kultúry Zrkadlový háj je dielom Petra Janča a Pavla Mrázka do poslednej lampičky – a to doslova. Súčasťou interiéru, ako osobitné dizajnérske dielo, bol totiž aj ústredný veľkopriestorový luster. „Vytvorený bol z kovových trubíc rozličnej dĺžky s bodovými žiarovkami na konci,“ hovorí Mrázek. Luster visel v miestach, kde je dnes kaviareň, žiaľ, v Zrkadláči ho už nenájdete. „Zmizol“, pri jednej z úprav vnútorných priestorov. S lustrom komunikovalo aj bodové osvetlenie zhotovené z rovnakého materiálu, jeho fragmety odstali v kulturáku dodnes.
„Luster a lampičky, to bol geniálny nápad,“ hovorí položartom Mrázek. No naozaj. Lebo kúpiť v roku 1984 svietidlo, ktoré by vyhovovalo dizajnovým predstavám autorov, bol problém. „Zohnali by ste ho možno niekde v ItaloDesigne, ale na to nebolo,“ dodáva.
60 miliónov
Podľa petržalskej kroniky rozpočet na výstavbu Domu kultúry Zrkadlový háj sa vyšplhal na 60 miliónov československých korún. „Pravdupovediac, nepamätám si, že by nám pri tomto projekte niekedy hovorili o nákladoch na výstavbu objektu. Zrejme to bolo aj preto, lebo rozpočet sa neurčoval na jeden objekt, ale na celú spracúvanú lokalitu – takže keď niekde chýbali financie, zrejme sa doplnili odtiaľ, kde prevyšovali,“ spomína Jančo.
Nič na tom – v negatívnom zmysle – nezmenila ani skutočnosť, že počas výstavby sa zmenil politický režim. „Skôr sa to prejavilo v tom, že to stavanie začalo byť k požiadavkám architektov ústretovejšie. Napríklad v priebehu výstavby sme sa rozhodli nahradiť neistú kvalitu realizácie keramického obkladu fasády štruktúrovanou omietkou. Pribudol aj červený baldachýn nad hlavným vstupom. Ten sme pôvodne v našom projekte vôbec nemali,“ prezrádza Jančo.
DK Zrkadlový háj má však aj ďalšie unikáty – napríklad suterén. Podzemné podlažia sa v Petržalke kvôli vysokej hladine spodnej vody nebudovali, „ale tu sa to nejako presadilo. Trošku sme ten dom zodvihli, trošku sme ho zapustili a nejako sme tie problémy prekonali,“ vysvetľuje Jančo.
Zámer potvrdil aj čas
Na svoje delo sú dodnes – právom – hrdí. „Ak po čase sa na vlastné dielo pozriete a máte dobrý pocit, nemáte potrebu niečo pridať, alebo ubrať, tak asi obsahuje v sebe niečo tvorivé, čo stojí za to. Ale omnoho dôležitejšie je, či vaše dielo prijal život a ako sa v ňom realizuje. Za tridsať rokov fungovania Domu kultúry Zrkadlový háj sa podľa môjho názoru potvrdilo, že naša autorská koncepcia bola správna,“ uzatvára Jančo.
Martina Štefániková