Misionárka z úradu: Cesta tam a zasa späť

Vyštudovala daňovníctvo, no skutočné výzvy ju čakali na Ďalekom východe.

Je inžinierkou ekonómie a na miestnom úrade v Petržalke už druhým rokom pôsobí v tíme finančného oddelenia. To je však len jedna časť života Aleny Vojenčiakovej.

Tá druhá sa začala pred vyše dvadsiatimi rokmi a je o kus dobrodružnejšia ako krotenie výdavkov a príjmov samosprávy. Predtým, než sa stala úradníčkou totiž pôsobila v juhozápadnej Ázii, najmä v Azerbajdžane, ako misionárka. 

Sibír si ťa prepíše

„Má to korene v rodine. Prastrýko bol misionárom ešte v časoch hlbokého komunizmu – štyridsaťdva rokov pôsobil v Indonézii. Ako dieťa som to vnímala ako čosi veľmi dobrodružné. Keď nám napísal list, prepisovali sme ho a rozosielali ako samizdat po celej rodine,“ začína rozprávanie. 

Hoci jej na čas vzrušujúce udalosti vyfučali z hlavy, na vysokej škole začala o misionárskom živote uvažovať opäť. Nielen uvažovať – na svoju prvú, „malú“, dvojtýždňovú misiu nastúpila zhodou okolností rok po tom, čo jej prastrýko odišiel na druhý svet. „V lete 2002. Na Ukrajinu, presnejšie na Zakarpatie, blízko rumunských hraníc. Mala som na starosti skupinku dievčat, troj- až päťročných a hovorila som si – uvidíme, buď ma to chytí, alebo nie.“

Chytilo. A najradšej by sa hneď po návrate vydala na ďalšiu misiu, ale mama vyhlásila – skonči školu a rob si, čo chceš. Vtedy bola tretiačka. Keď odpromovala, zbalila si kufre a odcestovala s kamarátkou rovno na Sibír. „Vlastne skôr to bol Ďaleký východ – medzi Sibírou a Kamčatkou, taký pásik, Republika Sacha Jakutija, mesto Aldan.“ Aldan bolo okresné mesto, ale malo len 20-tisíc obyvateľov, väčšinou to boli Rusi plus Litovci, Bielorusi a Ukrajinci, ktorých tam presídlil ešte Stalin. „Diali sa tam hrozné veci a Stalin im zakazoval používať ich vlastný jazyk, nesmeli sa ním zhovárať ani medzi sebou, museli používať ruštinu. No neskôr, aj keď už mali možnosť vrátiť sa domov, ostali. A nielen tí, ktorých blízki už nežili. ,Sibír si ťa prepíše´, vraveli mi.“ 

Sladké a mastné

V Jakutsku strávila rok. Prvý polrok viedli v Aldane nedeľnú školu, „vyučovali sme náboženstvo. Druhý polrok sme dostali možnosť ísť do susednej dediny. Tam sme robili pre decká tábory a rôzne voľnočasové aktivity a pripravovali sme ich na sviatosti. Postupne k nám začali prichádzať aj inokedy, robili si u nás úlohy, učili sa – dievčatá u nás chceli niekedy aj prespávať.“

Alena hovorí, že hoci o sebe Jakuti vyhlasujú, že cudzích k sebe nepúšťajú, nie je to pravda. „Veľmi sme sa spriatelili. Dali mi aj jakutské meno – Tujara, Krásavica. Kamarátku zas nazvali Sargalana – Kvietok. Ale treba myslieť na to, že sme tam prišli ako 25-ročné,“ dodáva so smiechom.

Počas ročného pobytu si musela zvyknúť na chlad (teploty sa hýbali okolo mínus štyridsať stupňov Celzia), na málo svetla (cez deň bolo iba tri hodiny), aj na inú stravu – všetko bolo veľmi mastné („vegetariánovi tam ísť neodporúčam“) a veľmi sladké. „No a odvtedy nemám rada jar, keď skáče tlak. Tam totiž bol rozdiel aj 25 stupňov v priebehu dňa a noci.“

Odovzdaní Jakuti

Život v Jakutsku je dodnes skromný. „Musím povedať, že som si veľmi začala vážiť vaňu a splachovací záchod!“ smeje sa Alena. A nielen to. V dedine boli cesty bez asfaltu, chýbalo osvetlenie. V meste síce asfalt bol, ale okná si museli zatepľovať machom. „Nemali peniaze ani záujem, aby to vylepšili. Myslím si, že komunizmus spôsobil, že ľudia sa tam úplne spoliehali, že sa o všetko postará štát. No Rusko od nich rado zobralo zlato, diamanty, urán, kožušiny – a nedalo nič,“ opisuje reálie Alena.

„Ich pasivita ma prekvapovala. Pol roka nedostali výplatu – a žiadne protesty, nič. Skrátka chlapi zobrali flinty a odišli na tri mesiace do tajgy, nastrieľali zásoby pre celú dedinu, vrátili sa a pohoda. Nie sú naučení za seba bojovať,“ hovorí. 

Zapovedaný Azerbajdžan

Keď sa po roku vrátila domov, bola vyšťavená ako citrón. „Zapovedala som sa, že už nikam nepôjdem,“ prezrádza. No realita bola iná. Už o rok cestovala do Azerbajdžanu. „Bolo to komické, lebo keď som videla prvýkrát prezentáciu o Azerbajdžane, povedala som si – hocikam, ale tam nie! Len púšť a vrtné veže… neviem, prečo som si pamätala práve – a len – tú fotku. Pritom, keď som tam prišla… bolo to škaredé, ale nie až tak veľmi,“ smeje sa. „Našla som tam nádherné miesta.“ 

V Azerbajdžane bola nakoniec niekoľkokrát, pričom väčšinu času strávila v hlavnom meste Baku. Prvý raz v roku 2006 (do jesene 2007), následne ju pozvali na ďalší turnus, do doučovacieho centra – „to už som ostala štyri a pol roka. Keď som sa vrátila naspäť na Slovensko, strávila som tu nejaký čas a znova som odišla – v roku 2019 – na dva roky.“ 

Naučila sa za ten čas aj po azerbajdžansky? „Už ma nepredajú!,“ žartuje a vysvetľuje, že azerbajdžančina – hovorená i písaná – je veľmi podobná turečtine, ktorá sa tam dostala ešte v stredoveku vďaka obchodníkom. Takže, ak viete po turecky, dohovoríte sa aj v Azerbajdžane, Kazachstane či Turkmenistane. 

Vzdelávanie je priorita

V Azerbajdžane sa venovala nedeľnej škole a adopciám na diaľku.

„Mali sme veľa rodín zo Slovenska a z Talianska, ktorí ich podporovali. Ale nielen deti. Naším heslom v Azerbajdžane bolo – vyhráme nad chudobou vzdelávaním. Postupne sme preto začali do adopcie pridávať aj možnosť ,adoptovať si´ učiteľa. Bola to adopcia v zmysle, že budeš podporovať človeka, ktorý to dieťa môže učiť,“ vysvetľuje. 

Dodáva, že saleziáni v Azerbajdžane v spolupráci s Červeným polmesiacom otvorili doučovacie centrum, kam chodilo veľa detí práve z adopcie na diaľku.

„Keď sme oslavovali päť rokov, spočítali sme, že začínalo päť učiteľov a štyridsať žiakov a teraz je štyridsať učiteľov a štyristo žiakov.“

Tolerancia i korupcia

Najpočetnejším náboženstvom v Azerbajdžane je islam, ktorý vyznáva 95 percent obyvateľov. Kresťanov sú tri percentá, dve percentá budhistov – „a tak potichu ostali aj zoroastrici, vyznávači ohňa, čo bolo ich prvé náboženstvo. Vznikol v okolí vyhárajúcich ohňov, kde zo zeme vychádzal zemný plyn. Pôvodne ich bolo v krajine asi osemdesiat, zoroastrici si okolo nich vystavali kláštory,“ objasňuje Alena a dodáva, že napriek svojej prevahe je islam veľmi tolerantný.

„Na Veľkú noc naši mosliskí učitelia prišli a ticho stáli vzadu v kostole, len aby nám vzdali úctu. My sme s nimi zasa oslávili ramadán.“ 

Na druhej strane, čo ju zarazilo, to bola vysoká miera korupcie.

„Ak sa chcel učiteľ zamestnať v škole, musel zaplatiť riaditeľovi, ktorý musel zaplatiť, aby sa stal riaditeľom. A učitelia, aby peniaze získali naspäť, vyberali od rodičov všimné – ich deti si posadili dopredu, tým sa venovali. A tí ostatní zas pred skúškami museli zaplatiť doučovanie – u toho istého učiteľa, ktorý ich mal učiť látku počas celého roka,“ opisuje korupčnú špirálu, ktorú aspoň trochu narušovalo doučovanie učiteľov z misie.

Alena do Azerbajdžanu preniesla aj projekt z Plaveckého Štvrtka – školáci chodili do školy, akoby boli zamestnaní vo firme a na základe známok dostávali plat vo fiktívnych peniazoch, ktoré si mohli ukladať v „banke“, minúť na nákup v obchodíku, alebo zaplatiť za tábor.

„Podarilo sa mi na to získať peniaze od lokálnych, ale aj zahraničných sponzorov. Na to som veľmi pyšná, lebo ak je projekt dobrý, prežije, aj keď hlavný ťahúň odíde. Keď som sa do Baku vrátila po šiestich rokoch, ešte stále to fungovalo. Veľmi ma to potešilo.“

Vášniví šachisti

Práce mala dosť, obzvlášť zháňanie sponzorov na financovanie projektov bolo občas veľmi náročné, no našla si čas aj na cestovanie.

„Ja som dievča z hôr, tak som sa snažila cestovať po tom severe a ten je naozaj nádherný, najmä Kaukaz. Ale aj mestá majú svoje čaro, cítiť tam ten Orient. Chlapi dokážu celý deň sedieť pri čaji a hrať backgammon (stolová hra, pozn. red.) a šach. Šach je tam nádherný! Dedkovia hrajú o peniaze na lavičkách v parku, kde sú vždy aj obrovské šachovnice a každý hrá proti každému. Okolo šachovnice je kruh mužov a vedú vášnivé debaty. Nejde ani tak o to, aby si s tebou zahrali – ide o to rozmýšľanie, vášnivú diskusiu,“ nadchýna sa Alena, ktorá je sama milovníčka šachu.

Zo svojej (zatiaľ) poslednej misie sa  vrátila v auguste 2020. Pri otázke, či by sa vrátila, sa pousmeje:

„Jasné, rada by som išla. Ale neviem, či by som im vedela ponúknuť všetko, čo by som chcela. Ale uvidíme, idem tam na dovolenku, na týždeň do Baku. Máme tam chatu pri mori, saleziáni ju kúpili, idem ju upratovať. No ktovie, ako to nakoniec dopadne.“

 

Martina Štefániková

Článok je súčasťou májového vydania samosprávnych novín Naša Petržalka.