Aj samotu treba liečiť

Obyvatelia veľkých miest (i sídlisk), ženy na materskej či seniori najviac trpia osamelosťou až izolovanosťou.

Ukázali to výsledky zrejme najrozsiahlejšieho výskumu v dejinách Slovenska na tému osamelosti, ktorý od začiatku roku 2024 až do júna 2026 realizuje rôznorodý a početný tím odborníkov, vrátane psychológov, psychiatrov, sociológov a ďalších expertov na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rámci Centra výskumu psychických porúch.

„Na projekt DISCONNECT sa nám podarilo získať veľkú finančnú podporu, tekže môžeme tento problém skúmať na naozaj veľkom súbore, komplexnými a modernými metódami,“ približuje členka tímu, psychologička Alexandra Straková. Vďaka štedrej dotácii z Plánu obnovy vybudovali unikátne laboratórium, ktoré umožní skúmať osamelosť (ale aj ďalšie javy) na svetovej úrovni. „Máme vybavenie, ktoré by ste našli v špičkových laboratóriách v zahraničí, v tomto naozaj nezaostávame,“ dopĺňa kolegyňu Simona Krakovská. V rozhovore prezradili viac o tom, kedy je už osamelosť závažným problémom a aj to, či sa dá liečiť.

Prečo ste sa rozhodli realizovať takýto výskum, čo bolo impulzom?
Alexandra Straková: Predtým sme robili rôzne menšie projekty, ktoré sa týkali skôr klinickej populácie, teda ľudí, ktorí majú napríklad schizofréniu alebo afektívne poruchy, a vždy sme to smerovali do sociálneho kontextu – ako fungujú, aké majú ťažkosti v bežnom živote, nielen v zmysle stigmatizácie, ale aj celkovo, ako prežívajú svoj bežný život, keď majú ťažkosti s duševným zdravím. A tá téma nás začala zaujímať. Veľa ľudí sa téme osamelosti a izolovanosti venuje aj vo svete. Najmä po pandémii kovidu sa tento problém rozšíril, mnohí sa nedokázali vrátiť do bežného života a prišlo nám, že je dôležité rozobrať to aj na Slovensku.

Dá sa povedať, že osamelosť je chorobou?
AS: Nenájdeme ju v samostatnej diagnostickej kategórii, ide skôr o pridružený symptóm. Keď má niekto psychické ťažkosti, ale aj keď je napríklad v komplikovanej sociálno-ekonomickej situácii či ženy na materskej dovolenke – tí všetci sa často cítia osamelo, izolovane. Aj to je primárnym cieľom projektu – identifikovať, kto a s akými ťažkosťami pociťuje osamelosť alebo izoláciu, a potom sa už špecificky na týchto ľudí zamerať.

Čo vyplynulo z prvého zisťovania? Napríklad, ktoré skupiny sú najviac ohrozené? Spomínali ste ženy na materskej, ale často sa hovorí o senioroch…
AS: Áno, o ľuďoch vo vyššom veku, ale aj mladých dospelých, tínedžeroch… Prvé dáta sú dosť alarmujúce, ukazujú, že osamelosťou trpí až štvrtina Slovákov a asi 19 percent sa cíti sociálne izolovaných. Osamelejšie sa cítia skôr ženy ako muži – ale je otázne, či si to viac uvedomujú alebo sú otvorenejšie to pomenovať. Potom starší ľudia, matky na materskej dovolenke a, samozrejme, ľudia so závažnými psychickými ochoreniami a ľudia, ktorí patria do nejakej menšiny – či už hľadiska etnickej príslušnosti alebo sexuálnej orientácie.

SK: U ľudí nad 65 rokov tretina respondentov uvádzala, že sa cítia osamelo. Zaujímavé je, že pri skúmaní faktorov, ktoré pocit osamelosti ovplyvňujú, sa ako dôležitý faktor ukázalo subjektívne pociťované psychické zdravie. Zdôrazňuje to potrebu starať sa oň i v tomto veku.

AS: Z hľadiska vzdelania ide o ľudí so základným alebo nižším vzdelaním. Osamelosť ovplyvňuje aj veľkosť aglomerácií – najosamelejší sa cítia obyvatelia miest nad 100-tisíc. Zaujímavé boli aj výsledky z hľadiska vzťahu k telesnému zdraviu: Osamelí a sociálne izolovaní ľudia častejšie navštevujú lekára, majú sedavejší spôsob života, v porovnaní s rovesníkmi sú menej fyzicky aktívni a horšie spia. Ale to sú len prvé závery, dáta budeme spracovávať aj niekoľko rokov, keďže ide o rozsiahly a komplexný projekt. Jedným z cieľov je, aby sa o osamelosti začalo viac hovoriť a aby si ľudia na sebe včas všimli príznaky a vyhľadali pomoc.

Takže kedy by sme teda mali zvýšiť ostražitosť?
AS: Dôležité je rozlíšiť osamelosť a izoláciu. Osamelosť sa týka subjektívneho prežívania – chýba mi kontakt s druhými ľuďmi. Sociálna izolácia je skôr objektívny ukazovateľ – nestretávam sa s mnohými ľuďmi, moja sociálna sieť je obmedzená.
SK: V niektorých životných obdobiach je osamelosť prirodzená, odborníci rozlišujú prechodnú a chronickú. Prechodná je typická v nejakých obdobiach – napríklad, prestúpite na novú školu, nikoho nepoznáte, cítite sa osamelo, ale viete, že keď sa adaptujete, prejde to. Ale niekedy sa osamelosť stáva chronickou a vtedy to začína mať dopady na zdravie – fyzické i psychické. Môže sa objaviť úzkosť, depresie – a vtedy už je prospešné vyhľadať odbornú pomoc.

A aké sú možnosti, čo pomáha osamelosť riešiť?
SK: Robili sme analýzu, čo sa odporúča v rôznych národných politikách, strategických dokumentoch z hľadiska intervencie. Rozdeľuje sa to v podstate na niekoľko oblastí: prvá je osveta, že osamelosť je problém, a treba si ju na sebe všímať. Potom je tu praktická sociálna pomoc, napríklad linky, ktoré poskytujú informácie o možnostiach socializácie či redukcie sociálnej izolácie, alebo úrady – keď chodia sociálni pracovníci priamo do domácností s rizikovými ľuďmi. Svoje miesto má i psychologické poradenstvo a psychoterapia, kedy sa snažíme zacieliť vnútorné dôvody, prečo sa človek cíti osamelý a prečo má bariéry, aby vyhľadal sociálny kontakt.

Ešte spomeniem zaujímavú intervenciu, ktorou je sociálne predpisovanie – v zahraničí je to fungujúci koncept, napríklad cez všeobecného lekára alebo tzv. linkworkerov, ktorí majú informácie o komunite a o tom, kam nasmerovať osamelých či izolovaných ľudí na komunitné aktivity. Takže priamo lekár vás môže odporučiť na nejakú sociálnu aktivitu. Tých možností je veľa.
Osamelosť môže byť citeľná aj na sídliskách ako je Petržalka, kde je veľká anonymita.

AS: Áno, aj naše prvé výsledky potvrdili, že vzťahy vo veľkých mestách, aglomeráciách sú povrchnejšie. Človek môže v priebehu dňa prísť do kontaktu s väčším množstvom ľudí, ale hlbšie vzťahy nadviazať nedokáže a to môže viesť k pocitu osamelosti, až izolovanosti. Ak sa to ďalej prehlbuje, je to oveľa závažnejší problém, lebo na to nadväzujú rôzne psychické aj fyzické ťažkosti.

Prečo je vôbec dôležité osamelosť skúmať?
SK: Počet osamelých ľudí rastie. Súvisieť to môže so zmenami v spoločnosti, ktoré sa momentálne dejú a hoci je čoraz ľahšie prepojiť sa – aj na diaľku – ukazuje sa, že množstvo ľudí sa cíti osamelo. A druhý dôvod je, že výskumy a veľké štúdie potvrdzujú, že osamelosť má naozaj závažné dopady na zdravie aj na úmrtnosť. Preto je naozaj potrebné vedieť o osamelosti čo najviac.

Na akej veľké vzorke sa robí tento výskum?
AS: Výskum je rozdelený a nie sú to tí istí ľudia. Epidemiologický výskum sa robí na súbore 3 000 ľudí. A potom sú tu čiastkové štúdie, kde – keďže sú časovo náročnejšie – musíme pracovať s menším počtom. Napríklad v tých experimentálnych to vychádza na 100-120 ľudí.

Zaujalo ma slovo experimentálny. Čo si pod tým predstaviť?
AS: Na rôznych úrovniach sledujeme prežívanie človeka. Jednak je to subjektívne prežívanie, čo nám povedia v dotazníkoch – ako sa cítia, čo prežívajú, aj v interakcii s druhými ľuďmi, aké majú skúsenosti. Ďalšia rovina je to, čo vidíme navonok, ako sa správajú v rôznych situáciách. A potom neurobiologická rovina, ktorá hovorí o fyziologických a neurobiologických mechanizmoch, ktoré ovplyvňujú to, ako človek spracováva informácie a ako potom navonok reaguje. Tam vieme rozlíšiť rôzne úrovne – jednak je to srdcová frekvencia a vodivosť kože, ktoré sa môžu meniť špecifickým spôsobom a práve u osamelých ľudí môže byť to, ako sa to menia v sociálnej interakcií iné, ako o neosamelých. Skúmame tiež aktivitu mozgu, počas toho, ako ľudia spracúvajú rôzne sociálne informácie, ale aj emočné výrazy, ktoré analyzujeme pomocou špeciálneho softvéru.

V ďalšej úlohe zas odoberáme vzorky slín, aby sme sa pozreli na zápalové markery a koncentrácie špecifických hormónov. Existujú štúdie, ktoré naznačujú, že ľudia, ktorí sú dlhodobo osamelí alebo izolovaní, majú narušenú imunitu, čo môže viesť k rôznym zdravotným problémom. Chceme si to overiť, ale aj hlbšie preskúmať, s čím to súvisí.

Čo majú očakávať ľudia, ktorí sa stanú súčasťou tohto vášho výskumu?
AS: Ľudia, ktorí majú záujem sa štúdie zúčastniť, by mali v prvom rade vyplniť krátky dotazník, aby sme si overili, že spĺňajú vstupné kritériá. Následne ich zavoláme na testovanie do nášho centra, kde to už prebieha štandardizovaným postupom. Účasť je, samozrejme, dobrovoľná a anonymná.

Naši školení testeri s nimi potom vedú rozhovory, kde sa ich pýtajú na rôzne aspekty ich prežívania, na ťažkosti, ktoré majú. Súčasťou testovania je aj krátka scénka nastavená tak, aby nám umožnila lepšie porozumieť, ako sa v špecifických sociálnych situáciách správajú – aby sme vedeli lepšie porozumieť tomu ako fungujú ľudia, ktorí majú obmedzený sociálny kontakt. Pýtame sa ich na subjektívne dojmy z tej situácie, ale zároveň sa zameriame na fyziologickú stránku – keď riešia takúto situáciu, zaznamenávame vodivosť kože, srdcovú frekvenciu, aby sme sa pozreli, čo to s nimi robí na fyziologickej úrovni, ktorá nám poskytuje doplňujúce informácie k ich subjektívnemu prežívaniu.

Koľko času toto všetko zaberie?
AS: Zvyčajne jeden a pol až dve hodiny, vždy to však závisí od toho, ako je potrebné ísť do hĺbky, napríklad pri úvodnom rozhovore. Vážime si čas, ktorí sa rozhodnú stráviť u nás vo výskume a preto poskytujeme za účasť aj odmenu v podobe stravných lístkov.

Ako sa dajú výsledky tohto výskumu využiť v praxi?
AS: Pomôže nám to identifikovať rizikové faktory na psychickej aj fyziologickej úrovni pre rôzne skupiny ľudí, ktorých spájajú rovnaké prejavy. A následne im efektívne pomôcť.

SK: Rada by som zdôraznila, že nejde o terapeutickú intervenciu. Ide o zisťovanie nových poznatkov, ale aj tak odchádzajú ľudia odtiaľ obohatení – a môžu mať dobrý pocit, že pomôžu iným. A verím, že aj sebe – na chvíľu nebudú izolovaní a prežijú novú situáciu, ktorá im možno chýbala.

Martina Štefániková

Chcete sa stať súčasťou výskumu?
bit.ly/vyskumosamelosti
fif.disconnect@uniba.sk