Skladba Každý deň budú vraj Vianoce v skutočnosti vôbec nie je vianočný hit.

Marek Kochanský: Beriem to ako poslednú rozlúčku.Koncom 80. rokov patrila skupina Lojzo k najpopulárnejším v Československu. Recesistické skladby (ktoré nezriedka mali nádych spoločenskej kritiky) často inšpirované životom v Bratislave, doslova zľudoveli. Lojzo sa však nebál ani iných žánrov – zo spolupráce s Mekym Žbirkom či s Elánom vyšli nezabudnuteľné hity Každý deň budú vraj Vianoce a Že mi je ľúto. Lídrom a dušou skupiny Lojzo bol Marián Kochanský, medzi iným aj Osobnosť Petržalky, ktorý predčasne skonal pred takmer dvadsiatimi rokmi. V čase predvianočnom prichádza na trh jeho (prekvapivo) prvá biografia Každý deň budú vraj Vianoce/Na centrálnom trhovisku. O pozadí jej vzniku, ale aj o vzťahu s otcom či skutočnom význame legendárnej piesne porozprával Marek Kochanský, jeho syn a frontman skupiny Kochanski.

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o vašom otcovi práve teraz?
Otec vždy vravel, že keď sa raz dožije dôchodku, bude sa prechádzať po bratislavskom korze a písať knihu o všetkom, čo prežil. Žiaľ, nestihol to, tak som to chcel urobiť ja. Nejaké pokusy som už mal, ale vždy to na niečom stroskotalo. Buď neboli financie, potom zas prišiel kovid… No ale keďže otec by v júni 2025 oslávil sedemdesiatku a v apríli 2026 bude 20. výročie jeho úmrtia, povedal som si, že buď to urobím teraz, alebo už nikdy – a oslovil som kamarátku Majku Mikovú, či dáme ešte posledný pokus a pustíme sa do knihy. Ona ako spisovateľka a ja a skupina Lojzo ako zdroj informácií. Veľmi nám pomohla kronika, v ktorej ozembuchista Tomáš Fabor zmapoval celú históriu kapely. Má 5 500 obrovských strán a naša knižka ich má 167, takže si viete predstaviť, čo všetko sme museli oželieť!

Ako dlho ste knihu pripravovali?
Začali sme zhruba pred rokom. Požiadali sme o dotáciu Fond pre podporu kultúry, ktorý nám v konečnom dôsledku vyšiel v ústrety, aj keď sa to oneskorilo o niekoľko mesiacov – a aj mestskú časť Petržalka, ktorá tiež finančne prispela. Čo som rád, lebo v tej knihe sa o Petržalke celkom dosť píše, keďže otcov život s ňou bol spätý. Pracovne aj súkromne – celé 80. roky sme prežili na Togliattiho ulici 40 (dnes Romanova). A tam sa teda diali zaujímavé veci! (Smiech.) Mnohé pesničky vznikli priamo v našej kuchyni, hemžilo sa to u nás významnými návštevami. Napríklad, keď prišiel koncertovať Jarek Nohavica, spal v našej obývačke na epedách. Predstavte si, ráno idem do školy, otvorím izbu a tam spia na zemi muzikanti s gitarami…
Niekde som čítala, že ste mali v bytovke susedskú klubovňu, kam chodievali vychytení hudobníci. Nesťažovali sa susedia, že je tam hurhaj?
Nie, veď všetci to tam využívali! Robievali sa tam „Mikuláše“ pre štyridsať-päťdesiat detí z celého domu, Silvestre, všetky oslavy rodín, čo tam bývali. Čiže slúžilo to hlavne pre panelák, ale často tam chodili aj otcovi kamaráti – speváčky, speváci, zaspievali si tam, zahrali, schôdzovali tam… Ale viac nebudem prezrádzať, pretože knižka nie je až taká hrubá a nechcem z nej povedať všetko. (Smiech.)

Dozvieme sa z nej aj niečo o otcovom detstve?
Áno, hoci musím povedať, že bolo dosť náročné zistiť tieto informácie. Ale niečo sa nám podarilo poskladať. Knižka začína jeho narodením v Partizánskom, potom sa prehupne do Petržalky, kam sa s rodičmi presťahovali, keď začal chodiť na základnú školu. Píše sa tam aj o jeho práci, lebo veď skupina Lojzo bola výnimočná tým, že všetci členovia chodili celý život do civilného zamestnania.

Ozaj, čo váš otec vlastne robil? Pokiaľ viem, bol vyštudovaný inžinier ekonómie…
Roky bol riaditeľom Domova dôchodcov – bol to vtedy najväčší domov dôchodcov v Československu. Po Nežnej revolúcii dostal ponuku z DK Ovsište a stal sa jeho šéfom – a v podstate až do jeho smrti boli jeho zamestnávateľom Kultúrne zariadenia Petržalky (KZP). S tým, že z Ovsišťa potom prešiel do Klubu 22 (neskôr Klub mladej rodiny), a tam ostal až do konca, až do roku 2006.
Dozvedeli ste sa pri tomto pátraní niečo nové, niečo, čo ste o otcovi nevedeli?
Našiel som jedného jeho kamaráta z detstva, ktorého som nepoznal a bola to neuveriteľná náhoda, ktorá ma k nemu doviedla – a to neverím na veci medzi nebom a zemou. Od neho som sa dozvedel, že už ako 10-11-ročné decká mali svoju kapelu. To ma prekvapilo, lebo veľa vecí mi otec porozprával, ale toto, že už ako decko hrával s kamošom z domu – on na harmonike, kamoš na gitare a skúšali nahrávať Beatles – tak to som veru nevedel.

Mimochodom, aký bol Marián Kochanský otec? Rozumeli ste si?
Úplne bežný. Záležalo mu na tom, aby veci, ktoré sa začali, sa aj dokončili, aby sa nič neflákalo. A vedel byť aj prísny. Niežeby boli doma bitky, zmastil ma len raz, a to som ho už poriadne vytočil! Ale odvtedy som výprask nedostal. Ani zaucho. No ešte párkrát v živote mi to pripomenul – napríklad, keď som odišiel z vysokej školy. „Keby som ti tých zaúch dal viac, mohlo to dopadnúť inak,“ hovorieval. Ale ináč… no normálny tato. Áno, iks rokov bol doma minimálne, keďže mal civilnú robotu a k tomu 150 koncertov ročne… Bolo to šialené tempo a tak to aj skončilo – naši sa pred revolúciou rozviedli.

Po revolúcii bolo koncertov menej – najmä prvé dva-tri roky nikto o slovenskú a českú hudbu nemal záujem. V rádiách sa začali hrať zahraničné pesničky, ktoré boli dovtedy zakázané a domáci interpreti nikoho nezaujímali – „veď ste boli za socíku, tak si tam zostaňte, my už chceme niečo iné“. Ale netrvalo to dlho, lebo keď je niečo naozaj dobré, tak to pretrvá – a Lojzo bola kvalita, takže čoskoro opäť koncertovali. V tom čase som už mal nejakých 16 rokov a s tatom sme začali spolupracovať. Chodieval som s Lojzovcami, natáčal a strihal pre telky, stali sa z nás „kolegovia“ a samozrejme, aj kamaráti. Ja aj sestra Miška sme boli s tatom po osemdesiatom deviatom oveľa viac. Čiže aj na toto bola revolúcia dobrá. (Smiech.)

Ako znášal popularitu? Títo verejní „srandisti“ často v súkromí bývajú plachí.
On mal ľudí rád a záujem ho nezaťažoval. Nemal problém dať hocikomu podpis, pokecal s každým, kto ho oslovil. Navyše – keďže si dlho si myslel, že mu kvôli očiam nedajú vodičák, aj v časoch najväčšej slávy Lojza jazdil do práce MHD. Jeho ste skrátka mohli stretnúť úplne hocikde.

Vy ste sa ako popasovali s tým, že ste mali tata hviezdu?
Myslím si, že som sa s tým vysporiadal. A hlavne – mňa otcova hudba vtedy až tak moc nezaujímala, my sme s kamarátmi potajme počúvali zahraničnú muziku, takže som to nejako neriešil.

To ho neštvalo?
Ale nie. Vždy keď urobil novú vec, tak nám ju doma púšťal, čo na to povieme. Pravdupovediac, my sme mali úplne iné záujmy, s kamarátmi sme behali po vonku, neriešili sme jeho pesničky, ani jeho slávu. Jediné, čo mi spolužiaci závideli, bolo, že poznám Elán, Joža Ráža a Petra Nagya, ktorí im boli bližší ako môj otec. (Smiech.) Mne to vtedy neprišlo ako niečo výnimočné, lebo sme sa s Jožom často stretávali, chodili sme na dovolenky na ich chatu, dodnes sa poznám s jeho deťmi. Čiže on pre mňa nebol Jožo Ráž, ale skôr nejaký strýco. (Smiech.)

Čo bolo pre vás pri tvorbe knihy najťažšie?
Vybrať gro z tej ohromnej kopy materiálu a informácií a vtesnať to do 167-stranovej knihy. Veľmi veľa vecí sme vyhadzovali, ale dúfam, že dosť zaujímavého tam aj ostalo. Dokonca som našiel aj veľmi zaujímavé fotky, keď som sa hrabal v tatkovom archíve. Je tam aj jedno prekvapenie ohľadom Karola Duchoňa – ale to už nechám na knihu.

Ešte prezradím jednu zaujímavosť či skôr srandičku, ktorú sme si dovolili. Chceli sme urobiť niečo, čo ľudí zaujme a možno sa na tom aj zasmejú. A keďže sme v knihe skĺbili otcov súkromný život so životom s Lojzom, rozhodli sme sa, že bude mať dve titulné strany. Tým pádom ju môžete čítať z každej strany, je jedno, či začnete časťou, ktorá má názov Každý deň budú vraj Vianoce a Marián Kochanský, to je viac-menej o ňom, alebo Na centrálnom trhovisku – čo je genéza skupiny Lojzo. Ako vznikla, čo jej predchádzalo, ako fungovala. Táto časť sa končí v okamihu, keď otec zomrel.

Tento rozhovor robíme 17. novembra – nedá mi neopýtať sa, ako váš otec prežíval udalosti okolo Nežnej revolúcie? Keď nad tým premýšľam, nikde som sa vlastne nedočítala, ako toto on vnímal.
Otec sa počas celého života snažil vyvarovať politiky, nechcel mať s ňou nič spoločné, v živote nevstúpil do žiadnej strany. A čo sa týka 17. novembra, alebo možno skôr toho prechodu zo socializmu na „kapitalizmus“… Viem, že už dlho mal zloženú hudbu ku skladbe Každý deň budú vraj Vianoce a od 89-teho to v ňom dva roky zrelo – písal text a napísal v ňom, čo si o tom všetkom myslí. O tom, ako si po Nežnej revolúcii všetci mysleli, že zrazu všetko bude ináč a všetko bude perfektné, ale nestalo sa a veci sa zvrtli iným smerom. Takže – v pesničke Každý deň budú vraj Vianoce na tú vašu otázku nájde každý odpoveď.

Aj keď teraz sa už na ňu pozerám trochu inak – čítala som, že je to vaša najmilšia vianočná pieseň…
Neviem, či len moja, lebo túto pesničku hrajú každé Vianoce, aj devätnásť rokov po otcovej smrti. A kým sa ešte robili na Slovensku hitparády najlepších vianočných pesničiek, tak si pravidelne striedala miesto s Last Christmas od Wham. Tá pesnička je skrátka úplne zázračná, páči sa už toľko rokov mnohým ľuďom, nielen mne. Lebo naozaj hovorí niečo veľmi zaujímavé a je najmä veľmi krásna.

Zahráte ju aj na vianočných trhoch v Petržalke?
So skupinou Kochanski už od nášho vzniku v roku 2007 máme jedno pravidlo – chceme, aby Vianoce boli naozaj každý deň. Preto na každom koncerte hráme ako jednu z posledných skladieb Každý deň budú vraj Vianoce. Hráme ju na jar, v lete, na jeseň aj v zime. A zahráme ju aj v Petržalke.

Kedy sa vaša kniha – či vlastne dvojkniha – dostane do kníhkupectiev?
Po krste (29. novembra na Centrálnom trhovisku) by už mala byť dostupná.

Nepremýšľate, že by ste z toho, čo vám ostalo, urobili ďalšiu knihu?
Nechám sa prekvapiť, aký úspech bude mať táto kniha – vytlačili sme ju v náklade 1 000 kusov, tak uvidíme, či to bude málo alebo veľa. Ale skôr si myslím, že to by sa musel stať zázrak. Lebo otec už tak dlho nie je medzi nami, že už teraz je to na hrane. On nie je Karol Duchoň, o ktorom sa tridsaťpäť rokov prakticky nič nevedelo a zrazu sa čosi stalo a všetci po ňom bláznili. Ja to skrátka beriem aj vzhľadom na okolnosti ako takú poslednú rozlúčku.

Martina Štefániková
Text je súčasťou samosprávnych novín Naša Petržalka 12-01/2026.