Bratislava potrebuje krytý skatepark

Mladý petržalský talent je dvojnásobným majstrom Českej republiky v netradičnom športe.Či už je to švihadlo alebo kolobežka, pôvodne išlo o detské zábavky, no dnes sa z nich stali seriózne športové disciplíny. Scootering – kolobežkovanie, získalo popularitu na prelome milénií po vynáleze ľahkej skladacej kolobežky švajčiarskym bankárom Wimom Ouboterom. Na začiatku mala slúžiť ako rýchly a skladný prostriedok na prepravu do práce pre japonských manažérov, no rýchlo si získala obľubu medzi malými milovníkmi adrenalínu. Len rok po uvedení na trh predala spoločnosť Razor USA 6 miliónov skladacích kolobežiek. No – mánia.

Scooteringu prepadol aj Matúš Belica, 11-ročný Petržalčan, ktorý má však napriek útlemu veku na konte už dva majstrovské tituly z Českej republiky a niekoľko víťazstiev v medzinárodných súťažiach.

Večne na cestách
„Na rampách jazdím od šiestich rokov. Dostal som na narodeniny kolobežku, išiel som do skateparku – a začalo ma to baviť,“ opisuje začiatky Matúš. Dnes trénuje na dennej báze, domov sa vraj málokedy vráti pred zotmením, prezrádza so smiechom jeho mama. Veľkým problémom je však akútny nedostatok skateparkov. V Bratislave sú prakticky iba dva – jeden pri Chorvátskom ramene, ktorý už dosluhuje, ďalší pod mostom SNP, ten je však vhodnejší pre skejterov. Belicovci tak musia za lepšími podmienkami jazdiť do Žiliny, do Rakúska alebo do Čiech. Najčastejšie do Pardubíc, kde je krytý skatepark, čiže sa tam dá jazdiť aj v zlom počasí.

„V Čechách je to na neporovnateľnej úrovni. Pomaly v každom menšom meste, dokonca na dedine nájdete skateparky, ktoré postavili z európskych fondov,“ vysvetľuje Silvia Belicová. Dodáva, že vybudovanie krytého skateparku v Bratislave by scooteringovej komunite nesmierne prospelo, lebo aj kvôli mizerným podmienkam sa z roka na rok zmenšuje. „Ak nemajú kde jazdiť, decká to rýchlo prestane baviť,“ myslí si Belicová. „Nie všetci rodičia ich podporujú tak ako my, že každý víkend hľadáme nové a nové možnosti na jazdenie,“ hovorí.

Drahý aj lacný špás
Scootering teda môže, ale aj nemusí byť drahý špás, záleží na tom, do akej miery sa mu chcete venovať. Ak do toho idete naplno – ako Matúš – potom treba zainvestovať nielen do cestovania po skateparkoch, ale aj do kolobežky. Tá Matúšova napríklad vyšla na 600 eur. Ide však už o „náčinie“, ktoré čosi vydrží. A od čoho závisí kvalita kolobežky? „Musí byť ľahká a pevná. Ťažšie, väčšinou tie ťažšie dosky väčšinou dlhšie vydržia, ale samozrejme, najdôležitejšie je, aby si mal kolobežku s doskou ktorá vyhovuje tebe. To zistíš časom, keď jazdíš,“ približuje Matúš a dodáva, že jemu sa zatiaľ kolobežku zlomiť nepodarilo, no stáva sa to.

Našťastie, všetko – od koliesok, po dosku sa dá vymeniť. A vyrobiť dokonca na mieru. To sa chystá využiť aj Matúš, ktorý nedávno zvíťazil v súťaži Slovenského olympijského výboru Ukáž sa! a získal tisíceurový grant. „Matúško si už vyberá novú dosku, kde si môže nakombinovať vlastnú farbu, dať na ňu aj svoje meno,“ prezrádza jeho mama, do čoho investujú časť dotácie. „A potom na cestovanie po skejtparkoch. Takže sa to hneď rozkotúľa,“ smeje sa.

Ukáž, čo je v tebe
Jazdci na kolobežkách súťažia zväčša v dvoch disciplínach – park a street. Malých jazdcov – a to doslova, keďže 18-roční pretekári už patria medzi starcov – môžete stretnúť nielen v skejtparkoch, ale aj v meste – ako sa pokúšajú zjazdiť betónový múrik alebo aj kovový plôtik vedľa schodiska. Ale tento obrázok sa vám naskytne skôr v Chicagu, kde je tento šport extrémne populárny. Práve Američania, ale aj Angličania, Nemci a Česi patria v scooteringu medzi svetovú špičku.

„Iba si upravujem tie, ktoré už existujú,“ odpovedá Matúš na otázku, či si vymýšľa aj vlastné triky. „Na súťaži máš 45 sekúnd a predvedieš zostavu trikov, ktorú si si pripravil. Za tých 45 sekúnd musíš ukázať, čo vieš, čo v tebe je,“ približuje. Trénuje sa sám, triky, ktoré vidí na sociálnych sieťach skúša, až kým nie sú dokonalé. Skúsenosti však získava aj na dvojtýždňovom letnom kempe v Pardubiciach. „Chodí tam veľa chalanov z Bratislavy. Učia ich tam najlepší českí jazdci,“ hovorí Belicová.

A aký by mal byť dobrý kolobežkár? Podľa Matúša treba najmä premýšľať a mať dobrú koordináciu. „Podľa mňa je dôležité začať od najľahších trikov. Veľa chalanov to nerobí, lebo si myslia, že veď to je ľahké a nevyzerá to dobre, tak to preskočia – a potom je veľa úrazov, pádov. A aj dobre padať je veľmi dôležité,“ dopĺňa Belicová. Apropo, pády a zranenia. Matúš sa im zatiaľ vyhýba. Okrem zlomeného malíčka, rozseknutej pery a oškretej brady si vážnejšie neublížil. Helma a chrániče na kolená a na zuby sú preňho povinnou výbavou.

Zo zábavky vášeň
Najbližšie sa Belicovci chystajú na preteky do francúzskeho Montpellier – v máji 2026. „Keďže chceme chodiť na svetové súťaže, Matúš musí byť organizovaný v nejakom združení. U nás je jediná tematicky blízka asociácia in-line korčuľovania, kde je od októbra prihlásený – ako jediný freestyle kolobežkár,“ prekvapuje Silvia Belicová.

„Na Matúša sme veľmi hrdí, nečakali sme, že to dotiahne až takto ďaleko. Mysleli sme si, že to bude len chvíľková zábavka, že ho to rýchlo prestane baviť. Ale potom sa ukázalo, že nie,“ hovorí Belicová. A aké sú Matúšove sny? Je skromný. „Zlepšovať sa,“ odpovie mladý šampión bez váhania.

Martina Štefániková
Text je súčasťou samosprávnych novín Naša Petržalka 12/1 2026.