Hudba na papieri je mŕtva. Ožije, až keď ju zahráte

Na husle začal hrať ako šesťročný, keď ho mama zapísala do Ľudovej školy umenia (dnes ZUŠ). Od folklóru prešiel k vážnej hudbe, no viac než starí známi klasici ho zaujímajú autori, ktorí tým veľkým skladateľom robili, ako sa hovorí „křoví“. Jeho vášňou je totiž objavovanie hudby, ktorá stáročia odpočívala v múzeách, v archívoch. V 80. rokoch začínal v dnes už kultovom súbore Musica Aeterna, no takmer rovnako dlho má aj svoje vlastné zoskupenie, Solamente naturali, ktoré sa zameriava na stredoeurópsku hudbu 17. a 18. storočia. „Je to vzrušujúce, lebo v mnohých prípadoch som prvý, kto tie noty drží po tristo rokoch opäť v ruke,“ hovorí hudobník (a Petržalčan) a jeden z medzinárodne uznávaných lektorov hry na barokových husliach a barokovej viole Miloš Valent.

Keď sme si dohadovali stretnutie, napísali ste mi, že ste v Amerike, v Bostone. Čo ste tam robili?
Do Bostonu chodím od roku 1993. Každé dva roky je tam v júni veľký festival starej hudby a môj priateľ – lutnista Stephen Stubs, ktorý tam žije, ma vždy zavolá, aby som si tam išiel zahrať. Čo je rarita, lebo určite si viete predstaviť, že v Amerike majú dosť muzikantov. (Smiech.) Inak, raz sa mi tam stala zábavná historka: Po Mozartovi sa zachovali dva nástroje – husle a viola. Sú v múzeu v Salzburgu a robia s nimi po svete turné. Jeden rok ich priviezli práve na tento bostonský festival – a mne sa dostalo tej cti, že som si mohol na tej viole zahrať…

… to musel byť úžasný zážitok! Mimochodom – musíte sa s novým nástrojom zžiť, alebo je jedno, na aké husle či violu hráte, vždy je to rovnaké?
Určite nie, musíte si ten nástroj trošku ohmatať. A v tomto prípade to nebolo ľahké, keďže s tými nástrojmi chodí celá delegácia, šesť ľudí z múzea, a nedajú vám ich len tak bez dozoru, nemôžete s nimi odísť. Mne tú violu požičali vždy iba hodinu pred skúškou. Lenže mala nové struny a bolo ich treba dlho ladiť, aby si „zvykli“. Povedal som im teda, že si idem trošku zahrať a začal som pobehovať po paláci, kde bol koncert – a oni za mnou, všetci tí šiesti ľudia! Hrozne sa báli, aby sa tej viole niečo nestalo. (Smiech.)

Tento bostonský festival mám veľmi rád. Ako centrálny koncert tu vždy predstavia neznámu operu, a prezentujú ju v takom duchu, ako znela v čase svojho vzniku – teda pred dvesto-tristo rokmi. Parochne, kostýmy, dobové tance, mäkké svetlo… všetko je také ako kedysi.

A teda, aké to bolo kedysi, v čom sa vlastne tá „stará“ hudba odlišuje od „novej“? Lebo pre nás laikov je všetko staré – Bach, Mozart, Vivaldi aj ten neznámy autor.
Mám taký projekt, volá sa One Music, Hudba je len jedna. A tam je to vlastne vyjadrené všetko – že hudba je v podstate vždy iba jedna. Všetky tie prívlastky sú len barličky. Veď, keď vám poviem – Stravinskij –, vy si poviete, že je to moderná hudba – ale ona bola skomponovaná pred 100 rokmi. Takže, aj tá je už vlastne stará.
Vo všeobecnosti sa pojmom stará hudba označuje hudba zo 17.a 18. storočia. A z môjho pohľadu je stará hudba špecifická tým, že sa ju my, ktorí ju hráme, sa ju snažíme interpretovať „na starý spôsob“, akože sme historicky poučení, ako sa to hralo. Hoci to je tiež taký romantizmus, lebo vlastne nikto nevie, ako sa to hralo. (Smiech.)

Z niečoho ale asi vychádzate…
My sa pri interpretácii starej hudby snažíme vychádzať zo zápisov, ktoré si vtedy robili muzikanti – do nich si značili predstavu, ako by sa tie skladby mali hrať. A k tomu využívame inštrumentár nástrojov, ktoré sa vtedy používali.

Keď som pred 30-40 rokmi začínal so starou hudbou, mal som o jej interpretácii svoju predstavu a bol som striktný – veril som, že len takto to je správne a nijako inak sa nemôže hrať. Ale teraz si to netrúfnem povedať. Uvedomil som si, že hudba, kým je na papieri, je vlastne mŕtva, neexistuje. Ožije až v okamihu, keď ju niekto zahrá. A ja nemôžem zakričať – ale veď to hrá zle! Každý má vyjadriť, ako to cíti. Medzi desiatimi interpretmi niečo znie bližšie k tomu zamýšľanému, niečo ďalej.

Odkiaľ získavate autentické nástroje?
Všetci hrajú na starých nástrojoch. Na stradivárkach sa hralo vtedy aj teraz. Len rozdiel je, že zvukové požiadavky v tých časoch boli úplne iné. Neboli veľké sály, alebo, nebodaj, outdoorové koncerty. Hralo sa maximálne v palácovej záhrade, ale to už musel byť veľký orchester, aby to bolo počuť.

Barokové husle vyzerali síce úplne rovnako ako dnešné, ale boli ináč uspôsobené. Boli spravené tak, aby v nich nebolo také napätie, aby neboli také silné. Preto, o sto rokov neskôr, sa začali husliam – my tomu hovoríme „vylamovať krky“ (krk – časť huslí, na ktorej je hmatník, pozn. aut.), aby ich zvuk získal na sile. Okrem toho sa začali používať kovové struny – my hráme na črevové… Dnes, keď chce mať niekto husle, zaujíma ho najmä to, ako ďaleko ten jeho hudobný šíp dostrelí. (Smiech.) My, naopak, hľadáme intimitu. Keby ste si tú istú skladbu vypočuli v prevedení moderného telesa a v našom, tak u nás nie je taká miera prehnanej vášnivosti. Hudba v našom podaní je tichšia, intímnejšia.

Aby ste starú hudbu mohli hrať, musíte ju asi najprv objaviť. Kde ju hľadáte?
V každom meste znela pred tristo rokmi krásna hudba. A, chvalabohu, zachovala sa v archívoch, múzeách. Niečo už je spracované, ale veľa toho ešte čaká na objavenie.
Napríklad ja už nejaký čas robím s muzikológmi na projekte UMA (Urbs Musicorum Archive), chodíme po mestských archívoch, múzeách a hľadáme staré hudobné zápisy. Doteraz sme zmapovali štyri mestá: Nitra, Trnava, Kežmarok, Liptovský Hrádok. Je to vzrušujúce, lebo v mnohých prípadoch som prvý, kto tie noty drží po tristo rokoch v ruke. Zahrám si to rovno na mieste…

…priamo v múzeu?
Samozrejme, musím si to zahrať, aby som vedel, o akú hudbu ide. A na základe toho si vyberám. A viete čo je na tom najkrajšie? Keď zahráme prvý koncert – lebo čo sme objavili, predstavíme najprv v tom konkrétnom meste –, tak tí ľudia ostanú úplne užasnutí, aká krásna hudba tam vznikala a vôbec o tom netušili. To bola pre mňa aj základná myšlienka – sprístupniť tieto veci, ale aj trošku pozdvihnúť lokálpatriotizmus ľudí, čo tam žijú.

Čiže vy hráte hudbu lokálnych skladateľov?
Pôvodne som chcel hrať iba autorov, ktorí v tých mestách pôsobili, ale všetci muzikológovia mi hovorili, že ten obraz by nebol správny, lebo tam musia byť aj veci iných skladateľov, tých veľkých, ktorých diela sa tam tiež hrali. Čiže keď sme mali koncert z archívu v Liptovskom Hrádku, nebol tam len skladateľ, ktorý sa spája s týmto mestom, ale aj Haydnova skladba, lebo jej opis sa našiel v archíve. Čiže je to taká zmes, obrázok kultúrneho života, ktorý v tom meste bol.

Stala sa už niekedy z týchto zabudnutých autorov po tom, čo ste ju objavili, celebrita?
Ono sa to vlastne deje stále. Keď počúvate ich diela, zrazu je vám jasné, že aj oni patria do prvého rangu. Vždy sa nájde, ak aj nie nové meno, tak skladba, ktorá je na úplne inej úrovni – je skomponovaná tak, že má zmysel priniesť ju publiku.

Týmto skladateľom sa hovorilo kleinmajstri, malí majstri. Ale ja už nepristupujem k hudbe s tým, že toto je niekto menší. Každý, aj ten najmenší človek, keď niečo napíše, tak je tam nejaký záblesk výnimočnosti. Môžu to byť dva takty, ale aj tie sú neuveriteľné.

Vašimi nástrojmi sú viola a husle. Bavilo vás hrať, keď ste boli dieťa alebo ste chodili poza školu?
Napríklad na matematické krúžky? (Smiech.) Nie, ja som mal to šťastie, že ma to bavilo. Napokon, mal som veľmi silné hudobné zázemie – otec tancoval, mama spievala, starý otec bol muzikant, hrával v slávnej folklórnej kapele s Tonkovičom v Podkoniciach (hudobný skladateľ a významný folklorista, spoluzakladateľ SĽUKu, pozn. aut.). Na husle ma mama zapísala, keď som mal šesť, od siedmich som už hrával na rodinných oslavách. K vážnej hudbe som sa dostal neskôr. A aj tam som mal šťastie, veď mojím profesorom na VŠMU bol Bohdan Warchal. Hrať s ním bol skutočný zážitok. Dokázal vo vás vybudiť také emócie, také stavy, o akých ste ani netušili, že ste ich schopný.

So starou hudbou ste v 80. rokoch začínali v dnes už kultovom súbore Musica Aeterna. Po čase ste sa však vybrali vlastnou cestou. Prečo, nepohodli ste sa?
Nie, nie. Za tým nie je nič dramatické. Ja by som odtiaľ neodchádzal, lebo keď som tam vstúpil, tak sa mi otvoril úplne nový svet. Celé to budovanie povedomia o starej hudbe, o inej interpretácii, to sa vlastne všetko stalo s Petrom Zajíčkom a celou tou partiou. My sme boli naozaj tím, tam sme to všetko začali spolu kuť. Ale začal som hrávať aj s inými projektmi a dostal som sa do časového rozporu – až to napokon vyústilo do odchodu.

V roku 1995 ste založili aj vlastný súbor – Solamente naturali.
Určite nie preto, aby sme boli konkurenciou Musica Aeterna. Ale teší ma, že Solamente naturali prinieslo istú inšpiráciu pre súčasných skladateľov, že začali písať skladby, kde využili náš zvuk, ktorý je iný ako pri štandardnom orchestri. Inak, to je zaujímavý paradox – začali sme hrať na črevové struny, aby sme oživili niečo staré. A priniesli sme poslucháčom, pre ich uši úplne nový zvuk, ktorý nikdy nepočuli. A skladatelia to začali používať.

O svoje skúsenosti sa delíte aj ako lektor hry na barokových husliach a viole.
(Smiech.) Môj najväčší pedagogický výkon zatiaľ bol, že som učil v Grazi na univerzite. Ale bolo to náročné, to neustále dochádzanie. No mám k tomu vzťah. Počas kovidu som si dokonca vymyslel plán otvoriť Academia Solamente naturali. Žeby som cielene a pravidelne, povedzme dvakrát za rok, robil kurzy starej hudby pre všetkých – profesionálov, amatérov – niečo spojené so starou hudbou. Niečo ako stretnutie muzikantov, ktorí budú mať záujem o improvizáciu, budú chcieť zistiť, ako sa narába s takými starými vecami, s archívnymi materiálmi. Malo by to byť také stretnutie music lovers – milovníkov hudby. Nápad teda mám, len ešte nájsť niekoho, kto ho zrealizuje! (Smiech.)
Martina Štefániková