Facebooková komunita za dve hodiny vypátrala dvojičky zo starej fotografie
Sociálne siete môžu byť otravné, ale občas sú aj užitočné. Že môžu mať aj pozitívnu silu, potvrdzuje pôvabná príhoda, ktorej vyvrcholenie bolo hlavným bodom vernisáže výstavy fotografií Pavla Mikuláška v galérii Dočasný kultúrny priestor na Rovniankovej 5, len pár krokov od zastávky električky Zrkadlový háj.
Unikátnu výstavu dokumentujúcu začiatky petržalského sídliska už síce v galérii nenájdete, od 10. apríla ju vystrieda Funky Dust, expozícia Juraja Floreka, ktorý sa venuje maľbe súčasného mestského prostredia, no milá epizódka ešte dlho rezonovala na sieťach i v rozhovoroch účastníkov vernisáže.
V jej centre stojí titulná fotografia z plagátu k výstave. Je na nej mladá mamička s ročnými dvojičkami v kočíku – „bugyne“ zakliesnená medzi snehovými závejmi pred petržalským panelákom.
Jediná fotka v kočíku
Aj keď to pôvodne nebolo v pláne, ich totožnosť sa podarilo vypátrať. Pomohla náhoda a – facebooková stránka Prešpurčina ešče nezgegla. Jej zakladateľ Ivor Švihran prišiel na vernisáž omylom o deň skôr a kurátorovi Martinovi Klieblovi navrhol, že dievčatá nájde a pozve na vernisáž. Podarilo sa to vraj do dvoch hodín. (Áno, tomu Martinovi Kleblovi, ktorý obnovuje monumentálne maľby na petržalských panelákoch a ktorý v novembri 2023 galériu dkp založil.)
„Celý deň mi pípali správy, ale pre pracovné povinnosti som sa nemohla pozrieť, čo sa deje. Vôbec som to nechápala – hovorila som si: veď nemám narodeniny!“ smeje sa pani Šestáková, mamička dvojičiek z fotografie, ktorá vznikla pred takmer štyridsiatimi rokmi. „Ozývali sa nám aj ľudia, s ktorými sme sa roky nevideli – prepáč, ale nie ste tie deti z fotografie ty so sestrou?“ opisujú dcéry Zuzana a Anita, dnes už dospelé ženy s vlastnými rodinami, ktoré, mimochodom, krátko pred výstavou oslávili štyridsiatku.
Od mamy dostali album s fotografiami a bol to vraj vzácny darček, lebo o väčšinu záberov z detstva prišli po rozvode rodičov. Snímka od Pavla Mikuláška bola nečakanou čerešničkou na torte. „Je to totiž naša jediná fotka v kočíku,“ prezrádzajú. „Išlo vlastne o unikát. Bol to kočík, ktorý mama získala od mäsiara, ktorý si ho dal vyrobiť pre svoje deti. Boli to vlastne dve buginy prizvárané k sebe. Také niečo by ste v obchode za socializmu nezohnali.“
Druhý domov
V Petržalke bývali Anita a Zuzana do deviatich rokov, no aj potom na sídlisko často chodievali za starými rodičmi, ktorí žili najprv na Ševčenkovej a neskôr sa presťahovali na Pifflovu. „Petržalka bola pre nás druhý domov. Babka pracovala v škôlke, pamätám si, že sme za ňou chodievali, lebo sa nám tam páčilo. Samozrejme, vždy pešo, veď jazdilo iba pár autobusov!,“ hovoria.
„Nemali sme ihriská, mali sme prašiak za domom a ten bol pre nás, čím sme chceli – loďou, kozmickou raketou…,“ nostalgicky spomínajú na niekdajšie sídliskové hry. „Alebo naháňačky, schovávačky, v tých jednotlivých domoch, vo vchodoch, ktoré poskytovali pre deti super zábavu,“ približujú a vravia, že ich potešilo aj Cik Cak Centrum. „Chodili sme tam na výtvarnú. Neuveriteľné, že stále funguje!“
Kým Anita ostala verná Bratislave, dnes žije na Medzijarkoch (pri Vrakuni), jej sestru Zuzku to ťahalo bližšie k prírode a presťahovala sa do Pezinka. Ich mama žije v Maďarsku.
Martina Štefániková