Zabudnutý príbeh lágra Engerau

„Keď učíme mladých ľudí o 2. svetovej vojne, o holokauste, je účinnejšie hovoriť im, čo sa dialo v ich meste. Toto je tá pridaná hodnota ukotvenia príbehu,“ hovorí etnologička Monika Vrzgulová.Na sklonku 2. svetovej vojny sa Petržalka, v tom čase súčasť nacistického Nemecka, stala dejiskom absurdných a tragických udalostí. Len pár mesiacov pred oslobodením sem priviezli takmer dve tisícky maďarských Židov, aby – údajne na ochranu pred sovietskou armádou, vykopali obranný val. Na území rozľahlej obce vznikol pracovný tábor, ktorý sa neskôr zmenil na koncentračný so všetkou hrôzou, ktorá sa s týmto označením spája. Jeho dlho zabudnutú históriu v rozhovore priblížila Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied.

O tom, že na území Petržalky existoval koncentračný tábor, sa dlho nehovorilo. Prečo?
Bratislavu oslobodili 4. apríla 1945 a už 20. apríla Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pravosúdie vydalo verdikt, že zriaďuje vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala preskúmať okolnosti existencie tábora. Komisia pracovala od 26. apríla do 4. mája 1945 – a na vonkajšej strane starého petržalského cintorína objavila päť masových hrobov. V jej správe sa písalo, že v nich bolo 460 mužských tiel a že to boli evidentne Židia. Obhliadajúci lekári konštatovali, že časť mužov zomrela na následky streľby a časť na následky podvýživy, podchladenia či krutého bitia, ktoré spôsobilo vnútorné krvácanie. Články o výsledku vyšetrovania sa na prelome apríla a mája objavili aj v dvoch vtedajších denníkoch – Čas (noviny Demokratickej strany) a Pravda (denník KSČ) – ale potom už nič.

Ako je to možné?
Z našej perspektívy, ľudí, ktorí nezažili vojnu, sa to môže zdať čudné. Ale myslím si, že to vyplynulo z aktuálnej situácie. Slovenskom, vrátane Bratislavy, prešiel front, obyvatelia už boli otrlí, zažili veľa násilia – a možno už chceli urobiť hrubú čiaru a žiť konečne normálny život. Ďalšia vec, ktorá to mlčanie podľa mňa spôsobila, bola, že tých mužov do lágra Engerau deportovali z Maďarska – a Slovákov to nezaujímalo. V skutočnosti však v tom čase Maďarsko zaberalo aj časť nášho územia. Čiže označili ich „maďarskí Židia“, ale v podstate po vojne nevedeli, odkiaľ pochádzali.

To, že sa na Slovensku začala táto téma skúmať, bola vaša iniciatíva?
V 2015 prišiel Maroš Borský, riaditeľ Židovského komunitného múzea, vynikajúci muzeológ a kunsthistorik s tým, že napriek tomu, že dnes už po starej Petržalke veľa stôp nie je, skúsime lokalizovať, kde ten tábor bol. Výsledkom bola expozícia Engerau, zabudnutý príbeh Petržalky.

Čo ste zistili?
Keď dnes niekto povie koncentračný tábor, predstavíte si obrázky, ktoré sú skôr spojené s Auschwitzom alebo s Birkenau – baraky obkolesené vysokým plotom s ostnatým drôtom. Ale toto bol tábor, ktorý nebol na jednom mieste a nebol oplotený.
Tí väzni žili v pivniciach, na povalách rodinných domov, fabrík, firiem, v maštaliach, v senníkoch. To znamená, že boli stále na očiach bežných obyvateľov. Samozrejme, mali prísny zákaz s nimi komunikovať alebo im čokoľvek dať. Ale niektorí ľudia sa im snažili pomôcť – a mali z toho problémy.

Kde všade sa tábor nachádzal?
Mal šesť podtáborov – Auliesel (Starý Háj) v budove bývalej mliekarne, tri v lokalite dnešnej Incheby – jeden sa volal Fürst, bol v budove bývalej drevárskej firmy majiteľa Fürsta, potom tam bola firma Schinawek, podľa nej sa volal druhý podtábor a tretí bol ošetrovňa v časti firmy Harsch. Potom ešte Wiesengasse (Jaroslavova ulica), Bahnhofstrasse (Nádražná ulica) a Leberfinger. Ten jediný dnes stojí.

V podtáboroch bolo okolo 250-300 ľudí, k tomu niekoľko ozbrojených dozorcov. Úteky? Boli, ale vieme len o jednom úspešnom. Ten muž, János Rudnay ušiel na Vianoce 1944. Že uspel, vieme na základe toho, že 14. januára sa objavil na sovietskej komandatúre v Budapešti a vypovedal, odkiaľ prišiel, kto ho tam deportoval, o dozorcoch… Ale pravdepodobne sa s tým nič nedialo. Každopádne, tí muži boli takí vysilení, že ani nevládali utekať.

Boli tam iba muži?
Áno, boli to vyslovene mužské pracovné jednotky. Nevieme ich presný počet. Údaje sa rôznia – od 1730 do 2000 chlapov od pätnásť do sedemdesiatpäť rokov. Vieme, že prišli na prelome novembra a decembra a rozdelili ich do pracovných skupín po 80-100 mužov. Pracovali od svitu do mrku. Vstávať museli o piatej, o pol šiestej bol nástup, vyhodnocovalo sa, kto môže ísť pracovať, kto nie. Pracovali do piatej večer a potom išli naspäť do svojich ubytovaní. Bolo to dosť tvrdé.

V roku 1965 dvaja novinári z bratislavského Večerníka o tomto zabudnutom koncentráku napísali dvojdielnu reportáž…
Hľadali správu vyšetrovacej komisie. Nenašli ju, zato našli bývalého hrobára z petržalského cintorína, Leopolda Prepelicu, ktorý pochovával väzňov – a urobili s ním (a s ďalšími pamätníkmi) rozhovor. Tento pán Prepelica urobil záslužnú prácu, lebo keď tých mužov pochovával, dokumenty, doklady, fotky, ktoré pri sebe mali, uskladnil v jednej škatuli a tú schoval. Jej obsah je uložený v Slovenskom národnom archíve, no ešte stále nie je spracovaný tak, aby bol prístupný pre výskumníkov.

Vy ste však do tejto škatule pred desiatimi rokmi pri príprave výstavy Engerau, zabudnutý príbeh Petržalky nazreli. Čo ste v nej našli?
Fotografie, doklady, vkladné knižky, korešpondenčné lístky od príbuzných väzňov. Snažili sme sa – aspoň u niektorých – čiastočne zrekonštruovať ich život predtým, než sa dostali do tábora. Práve tam sme vlastne zistili, že síce tí muži pochádzali z vtedajšieho Maďarska, no nebolo tomu tak pred vojnou. Napríklad na základe dokumentov Abrahama Einhorna, ktorý sa narodil v Užhorode – ten po roku 1918 patril Československu – sme sa dozvedeli, že odtiaľ sa išiel učiť za krajčíra do Topoľčian, kde v roku 1936 dostal výučný list. V rámci jeho pozostalosti sme našli aj zvolávací list – v čase mobilizácie roku 1938 bol na Slovensku, ale v roku 1939 bol už zamestnaný v Budapešti.

O dozorcoch a veliteľoch z lágra zas vieme, že boli z Rakúska.
V roku 2006 vydala rakúska historička Claudia Kuretsidis-Haider knihu o súdnych procesoch s dozorcami a veliteľmi z lágra Engerau. Dovtedy sme o tom na Slovensku nevedeli – aj tí novinári z Večerníka si na konci článku kládli otázku –, či boli potrestaní. No, boli. Práve táto kolegyňa zistila, že sa konalo až šesť súdov. A padli tam aj tresty smrti. Dokonca konštatovala, že tieto engerauské tresty tvorili až 30 percent trestov smrti vynesených v Rakúsku za nacistické zločiny – deväť z tridsiatich. Ďalší dostali väzenie od 3 mesiacov do 19 rokov a jedno doživotie.

Niektorí dozorcovia boli vraj extrémne krutí.
Boli to ľudia z jednotiek SA – Sturmabteilung, čo bola polovojenská organizácia pri NSDAP – niečo ako Hlinkove gardy pri HSĽS. Osadenstvo dozorcov v lágri Engerau bolo špeciálne tým, že to neboli žiadni mladíci. Boli tam muži medzi tridsiatkou až päťdesiatkou, zopár dvadsiatnikov – kuchári, kamenári… skrátka remeselníci, živnostníci, stredná vrstva. Nemohli sa vyhovárať, že boli ovplyvnení propagandou. Skôr si myslím, že sa tam zišla kombinácia ľudí, ktorí mali sadistické sklony. Niektorí svedkovia spomínali naozaj výnimočných tyranov. Tragické je, že toto všetko sa udialo niekoľko mesiacov pred koncom vojny.

To je tiež zvláštne..
Koncentračný tábor v Petržalke vznikol na prelome novembra a decembra 1944, keď sa Nemci rozhodli vybudovať obranný val proti postupujúcej sovietskej armáde. Pozlž výchdnej hranice dnešného Rakúska bola celá reťaz takýchto táborov, okolo dvesto, kam koncom roku 1944 priviezli z Maďarska Židov, aby v tej zime kopali zákopy. Bolo to dosť zúfalé rozhodnutie a na konci sa aj skonštatovalo, že nemalo žiaden efekt, takže tých ľudí tam v podstate poslali upracovať sa na smrť. Ťažko pracovali, dostali málo jedla, k tomu sa pridali kruté fyzické a sexuálne tresty… Veľmi tých neborákov trápili.

Absurdný bol nielen začiatok petržalského koncentračného tábora, ale aj jeho koniec…
Na Zelený štvrtok 29. marca 1945, týždeň pred oslobodením Bratislavy, velitelia dostali príkaz opustiť tábor a odviesť väzňov pešo do zhruba 20 kilometrov vzdialeného Bad Deutsch-Altenburgu. Tam po nich mala prísť loď a odviezť ich do koncentračného tábora v Mauthausene.
Strážcovia pred cestou dostali víno, opili sa a ten peší pochod zmenili na pochod smrti. Ešte predtým v tábore nevládnych postrieľali či ubili puškami. Počas pochodu každého, kto zaostal, nevládal ísť, alebo si odskočil na stranu, zastrelili. Celá cesta bola posiata mŕtvymi, zavraždili okolo sto ľudí.
Keď väzni prišli do Bad Deutsch-Altenburgu, boli v dezolátnom stave. Zle oblečení, dobití, vysilení. Keď konečne posledný marcový deň dopoludnia priplávala loď, nemali už žiadne jedlo. V tomto stave sa plavili ďalší týždeň – a zomierali. Na vyčerpanie, vyhladovanie, alebo na to, že ich zastrelili, keď si chceli nabrať vodu z rieky alebo vypýtať jedlo. Dozorcovia ich strieľali a mŕtvoly hádzali do Dunaja. Do Mauthausenu sa dostali 6. apríla, ubytovali ich v nejakých celtových stanoch. Časť z engerauskej skupiny väzňov ešte presunuli do podtábora Gunskirchen, kde sa 4. mája dočkali oslobodenia.

Koľko ich prežilo?
Nevieme zrekonštruovať presné počty. Ale vďaka svedectvám tých, čo prežili, si vieme urobiť aspoň aký-taký obraz o posledných dňoch týchto väzňov.
Počas svojho výskumu som zažila všeličo, ale toto na mňa urobilo taký veľký dojem… možno aj preto, že som tie ich dokumenty držala v ruke. Ešte sedemdesiat rokov po vojne ste na nich videli tie krvavé mapy. Mali ich na hrudi, keď ich zastrelili, boli tam fľaky hnedej, suchej krvi.
A tie fotky… Veľa bolo takých, ktoré sme nevedeli priradiť, lebo na nich nebolo meno. Iba rodina, muž s deťmi. Tých najbližších mali stále so sebou. Jeden muž, Marton Verzfeld z maďarského mesta Vécs, mal pri sebe dva korešpondenčné lístky. Boli popísané detskou rukou, jeho deti mu písali, čo robia, že im chýba, prosto čriepky z ich života. Bolo to nesmierne dojemné, a zároveň vám z toho bolo ťažko.

Nedávno ste mali v Knižnici Petržalka o lágri Engerau prednášku. Ako ľudia reagovali?
Zaujímalo ich to. Chceme vedieť, čo sa dialo tam, kde žijeme, akú má to miesto minulosť. Myslím si, že keď učíme mladých ľudí o 2. svetovej vojne, o holokauste, je účinnejšie hovoriť im, čo sa dialo v ich meste, lebo si to vedia predstaviť, vedia si predstaviť, že po tejto ulici išli väzni na železničnú stanicu. Alebo tu bola židovská škola, kde ich sústreďovali. Toto je tá pridaná hodnota ukotvenia príbehu, tu, v mojom známom priestore.

Sú momenty, kedy sa vás niečo nesmierne dotkne a už to máte ako takú žeravú pečiatku – trošku sa zahojí a potom sa zase niekedy ozve. Ja na tábor Engerau v živote nezabudnem.

Martina Štefániková (Text je súčasťou májového čísla samosprávnych novín Naša Petržalka)